O mne

Moje meno je Lujza Pálffyová. Som maliarka a spisovateľka. Moju prvú knihu som napísala keď som mala 12 rokov. Kniha sa volá: Oči iba pre neho

Nikdy neľutuj ani jedného dňa vo svojom živote... Dobré dni ti priniesli lásku, zlé dni ponaučenie... A smutné dni zase silu... A čo sa týka najlepších dní v tvojom živote, tak tie ti priniesli perfektné spomienky. Spomienky na výnimočných ľudí, veci alebo skutky. Užívaj si každý jeden okamih.

Moja prvá úvaha: takto to celé začalo

KORONAVÍRUS - VŠETKO ZLÉ JE NA NIEČO DOBRÉ

4. Apríl 2020

Začalo sa to predpokladom na malú chrípku. Potom začali stúpať počty chorých. Prví nakazení boli z Číny, potom sa to presunulo do Európy, na Slovensko, do Bratislavy, do Banskej Bystrice, do Martina a až k nám na zabudnutú ulicu. Hovorím o novej nákaze menom koronavírus, ktorý sa prejavuje ako "obyčajná" chrípka. Hovoria v správach, rádiách alebo aj na internete. Vedci stále skúmajú od koho alebo od čoho to vzniklo. Sú rôzne predpoklady: z netopiera, z hada alebo z niečoho podobného.

A čo z toho máme my na Slovensku? Krízový štáb dáva každý deň nové a nové opatrenia, aby sme sa ochránili pred chorobou. Ale niektorí to stále nechápu alebo nechcú pochopiť. Väčšina sa k tomu stavia veľmi zodpovedne. Do obchodu chodia ľudia s ochrannými pomôckami a len na nevyhnutný čas a pre nevyhnutné potraviny. Na našej ulici prestali jazdiť autá. Všetci na našej ulici nosia rúška. Veľa ľudí trávi čas v záhradách alebo sa idú prejsť do prírody.

A čo moja rodina? Tatino pracuje z domu. To sa ešte nikdy nestalo. Predchádzajúce mesiace veľa cestoval, ale teraz nemusí. Nikdy som nemala rada, keď odchádzal na služobnú cestu aj na týždeň. Veľa pracovne telefonuje s kolegami z Nemecka i zo Slovenska. Mamina, tá vyučuje, ale inak ako je zvyknutá. Zadáva úlohy cez internet, mailuje s rodičmi i žiakmi a stále niečo rieši s riaditeľkou ich školy. Brat, ten má hlavu v smútku, pretože si pred rokom otváral živnosť a celkom sa mu darilo, ale koronavírus zasiahol aj jeho malý interntový obchodík s vlastnými koženými výrobkami. A nakoniec ja. Ešte nikdy som nemala možnosť učiť sa cez telefón a internet. Koronavírus ma donútil k inému prístupu k učeniu a už viem, čo znamená cudzie slovo dištančné vzdelávanie. Myslím veľa na svoje kamarátky a spolužiačky zo školy a pozastavujem sa nad tým čo asi práve robia.

Vraj načo je nám škola? Túto otázku si každý z nás kládol. Ako sa mi dnes nechce ísť do školy. Zase škola! Nie raz som si želala, aby som nemusela ísť do školy. Táto situácia práve je. V prvý týždeň som sa tešila: „Jupí! Nemusím ísť do školy!” Čoskoro budeme trčať doma už mesiac. Chvíľu to bolo super, ale pomaly zisťujem, že škola je celkom fajn. 1. apríl v škole je zábava, vysvetľovanie biológie, či goegrafie je zaujímavé a moja obľúbená výtvarná v nedohľadne. Vyzerá to tak, že do školy len tak skoro nenastúpime. „Mami, čo ak táto situácia bude až do júna,“ opýtala som sa jej, „čo ak nepôjdeme tento školský rok do školy vôbec?” Siedmy ročník bude fuška.

Ale viete čo je na tomto pozitívne? Ľudia sa nevzdávajú a držia spolu. Veľa ľudí nahráva videá ako sa doma zabáva, veľa ľudí chodí stále do práce, aby sme mali doma chlieb, mlieko, ovocie, lieky. Mnohí si pomáhajú v rodine s nákupmi, šitím rúšok, iní prispievajú aj finančne na rôzne zbierky. Zdravotníci, policajti, vojaci i politici pracujú na plné obrátky. „My premôžeme koronavírus!“ hovoria si, aby sa povzbudili. Som rada ako to naše Slovensko nevzdáva.