Oči iba pre neho

Lujza Pálffyová

Prológ

Ochranca. Môj ochranca. On je ten, na ktorého som tak dlho čakala. Prišiel do môjho života celkom náhodou. Kamarát, na ktorého stojí za to si počkať. Mám ho rada takého, aký je. Vždy bude len môj.


Kapitola 1: Konečne piatok

,,Mami, zatvoríš prosím okno,‘‘ šepla som. Viezla som sa autom domov zo školy, keď v tom sa spustil dážď. Lejak neprestával. Bývam v meste Londýn, kde je dážď samozrejmosťou. Veľa snehu cez zimu nenapadne, ale na to sa zvyknúť dá. Horšie je to v lete. Keď sme sa s rodičmi presťahovali z Chicaga, kde mala voda počas leta cez 27 stupňov, do chladného Londýna, trvalo mi dlho, kým som sa odhodlala vôbec namočiť čo i len ruku do mrazivej vody v Severnom mori.

V Londýne bývam už desať rokov. Presťahovali sme sa, keď som mala sedem rokov. Najprv si môj otec s mamou hľadali prácu v Dubline, kde máme zvyšok rodiny, ale márne. Ani škola tam nebola bohvieaká. Niežeby som bola vyberavá, ale v Írsku by len ťažko prijali hnedovlásku, trochu inú, spomedzi všetkých tých ryšaviek. Mám jemne skrútené ruličky na koncoch pramienkov vlasov, hnedé oči, plnšie pery a moje meno je Emily. Emily Hudsonová. Som občas trochu nešikovná. Veľmi ma baví kreslenie, preto mi bolo ťažké nájsť dizajnovú školu v Dubline, keďže rada vymýšľam a tvorím.

Môj pohľad som zastavila na prednom sedadle vodiča. Mamina – Maya Hudsonová je veľmi starostlivá a láskavá. Má jemné bronzové vlasy uviazané v drdole.

Niečo ma štuchlo pod rebrá. Kto iný ako môj mladší brat. Tvrdohlavejší, otravnejší, drzejší a zároveň ten najlepší mladší brat. Mike je odo mňa o šesť rokov mladší. Bledé vlasy mu neposedne poskakujú okolo oblej tváričky. Zelené tričko mu zvýrazňuje oči rovnakej farby.

Zbadala som, že sa blížime ku domu. Konečne. Mamina práve zabočila našim malým žltým autom na Cyprus Street. Bývame v útulnom domčeku číslo štyri na konci ulice. Dom nie je veľký, je taký akurát pre štvorčlennú rodinu. Má výrazné červené okenice na prvom aj druhom poschodí a na malom drevenom rebríčku pri dverách sa ťahajú červené ruže. Krásne zladené ku okeniciam. Mamina sa popri robote v kancelárii vo firme Geremi zaoberajúcej sa faktúrami z rozličných obchodov zaoberá záhradkárstvom, ale len na našej záhrade. Nechce sa ešte odtrhnúť od roboty, ktorá je istotou v jej pravidelnom príjme. Vraj. No moc jej to neverím. Viem ako rada by si otvorila malé učupené kvetinárstvo niekde ďaleko od rušného centra mesta.

Našu záhradku zdobí dub gigantických rozmerov. Žlté slnečnice neladia s ničím v záhrade, ale osvetlia ju dokonale.

Podišla som ku mohutným červeným dverám a otočila kľúčom. Pomalým tempom som sa vliekla do izby a prečítala nápis na dverách. Samozrejme pre mňa neplatný. Zákaz vstupu. Platí to len pre Mika. Veľmi rád sa mi vŕtal vo veciach, ale nápis je zatiaľ účinný. Stlačila som kľučku. Vínový ruksak som hodila na žltú stoličku s mäkkým kvietkovaným vankúšikom a hodila som sa na posteľ, kde ma čakal nedočítaný Harry Potter. Tento literárny žáner snáď neodignoruje žiadny dospievajúci tínedžer. Skôr ako som otvorila nedočítanú knižku, poobzerala som si izbu. Rozmýšľala som nad drobnou prerábkou. Izba sa mi prerábala pred rokom, ale viete ako je to s dospievajúcim tínedžerom všetko a hneď. Namiesto matnej tmavohnedej postele s kvietkovanými perinami ladiacimi s vankúšom na stoličke pri písacom stole pod veľkým oblokom so žltými závesmi by som dala bielu poschodovú posteľ so stolíkom. A namiesto žltých závesov biele záclony. Skriňa je po starkej, ale tatino mi ju namaľoval. Ja mám staršie veci rada a tak som s jej vyhodením a skoncovaním nesúhlasila. Miesto vedľa dverí sa jej hodí. Len tá farba... Zošúchaná. Hnedá. Natierala sa pekne dávno. Cez víkend sa do nej pustím, lebo jej premaľovanie na mňa kričí už dlho. Z krásneho snívania ma vytrhol mamin krik zdola.

,,Emily, poď sem a rýchlo!” naliehala.

Otvorila som dvere a rýchlym tempom - pre zmenu – som sa ocitla v kuchyni. Mamina stála pri drese a kričala: ,,Zober pohár a poď sem. Vyhoď ho! Fuj!”

Len pre vysvetlenie... Mike má rád chameleóny a minulý rok rodičia ustúpili a po Mikeovom dlhom kvílení mu ho dovolili. Podľa môjho skromného názoru ide o malé čudné stvorenie v teráriu. Mnoho ľudí nemá dosť pochopenia pre jeho vzhľad. Z Mikovho pohľadu je to malá zelená nádhera. Dean. To je jeho meno. Po dome nám zas behajú cvrčky. Mike nechal otvorenú nádobku a šiel sa hrať s našim susedom Johnom Greenom. Nechápem prečo mamina má rada kvety, ale nemá rada cvrčky a inú hmyziu háveď. Pomaly si na nich zvyká, ale len keď sú v škatuľke alebo v Deanovom žalúdku. Ja som si na cvrčky zvykla, lebo keď ma Mike poprosí musím Deana kŕmiť ja. Jedným chmatom som zobrala pohár z dresu a cvrček bol bezpečne vyhodený z okna.

,,Neboj, mami, už je v záhrade,” upokojila som ju.

Tak a teraz môže pokojne dovariť tú úžasnú pochutinu, čo tak skvelo rozvoniava z kuchyne do celého domu. Losos s citrónovou šťavou a zemiakovým pyré. Ja som sa poponáhľala do Mikovej izby zavrieť škatuľku s ostatnými cvrčkami a opäť zbehla po schodoch do kuchyne. Bez toho chaosu okolo cvrčka vyzerala kuchyňa veľmi vkusná. Biele záclony ladili s bielym obrusom na okrúhlom stole. Štyri hnedé stoličky spolu so stolom boli uložené pri okne. Mama vybrala zo slabozelenej poličky nad umývadlom štyri biele taniere. Podala mi taniere a príbor a poprosila ma, aby som nachystala na stôl.

,,Emily nachystaj na stôl a vyber malinový koláč z rúry. Skontroluj ešte, či je hotový. Idem zavolať tatinovi, aby cestou z práce vyzdvihol Mika od Greenovcov,” chrlí jednu vetu za druhou mamina.

Tatino pracuje ako právnik. Tiež v kancelárii. Jeho robota je zaujímavá, ale časovo náročná. Tatino – Tom Hudson. Má čierne vlasy a hnedé oči ako ja. Má nás veľmi rád. Najprv som myslela, že sa dám na právo aj ja, ale neskôr som zistila, že maľovanie, to je moje.

Mamina si sadla ku stolu a vyťukala tatinove číslo. Začala rozprávať. Na slová som sa nesústredila. Rozdala som príbor, taniere a poháre na džús, vypla rúru, vytiahla koláč. Malinová vôňa sa rozprestierala po celej kuchyni. Mňam... Otvorila som okno a zobrala koláč. Vyložila som ho na parapetu a nechala okoloidúcich ľudí očariť sa nádhernou vôňou malín a cukru. Mamina dovolala.

,,Tatino je na ceste a už je skoro doma! Mike príde spolu s ním!” oznamovala okoliu.

„Ozaj Emily, dnes je piatok, nechcela by si ísť s Vivien von?” pokračuje v monológu mamina.

Vivien. Áno. Konečne piatok. Vivien je moja najlepšia kamarátka z Londýna. Chodíme spolu na strednú dizajnovú školu v Londýne. Je blondína s modrými očami a tenkým obočím. Mám ju rada. Na rozdiel odo mňa je pojašenejšia. Ona je ten adrenalínový typ. Skúsila športy od motorky po bungee jumping.

Zamyslela som sa.

,,Hm… Dnes večer na pláne nič také nemám. Úlohy sa odkladajú na nedeľu. Takže ísť s Vivien von je fajn nápad!” odpovedala som na maminu otázku. Prešla som cez kuchyňu do našej veľkej obývačky. Po ceste som pohladila tmavomodrý zamatový gauč. Zamat. Taký jemný. Podišla som do kúpeľne a pozrela som sa do zrkadla nad umývadlom. To bol šok. Moje výrazne ruličky potrebovali nevyhnutne učesať. Schmatla som drevený hrebeň a začala som sa česať. Po chvíľke som hrebeň položila a vystriedala som zubnú kefku. Hotovo. Zatvorila som dvere a išla rýchlo do kuchyne. Kľúčik vo vchodových dverách sa otočil. Cvak. Tatino s Mikom sú doma. Mike sa vrútil do kuchyne ako prvý a svoj kaki ruksačik cestou hodil na podlahu v chodbe. Ešte si stihol rýchlosťou blesku vyzuť topánky a už sedel pri voňavej večeri.

Zatrilkoval: ,,Mňam! Losos!?”

Zostal zarazený. Z jeho prostej radosti vyšlo najavo, že niečo nie je v poriadku.

,,Mami, prečo máme lososa, keď som vonku cítil malinový koláč? Len mi nepovedzte, že to išlo od susedov. Pôjdem zaklopať tete Brownovej, aby mi kúsok odkrojila…”

Pozrela som na Mika so zdvihnutím pravým obočím a začala rýchlo hovoriť: ,,Mike, tak po prvé, prečo by si nedoniesol aj sestre a po druhé ten…”

,,Emily…” skočil mi do reči.

,,Nechaj ma dohovoriť, ty trdlo. Ten koláč piekla mamina, nemusíš sa báť o takú dobrotu by sme ťa nepripravili.”

Všetci sme sa dobre zasmiali. Keď sme dojedli lososa a ochutnali mamin lahodný malinový koláč (poniektorí iba ochutnali, Mike si doprial tri kúsky) poďakovala som a umyla som riad. Mike mi pomohol s jeho utretím takže to bolo raz dva.

Konečne som išla zavolať Vivien. Otvorila som dvere a schmatla som mobil z písacieho stola. Volanie… - nápis, ktorý svietil na prednej strane môjho mobilu.

,,No nazdar! Nezájdeme von? Dnes otvorili lunapark pri London eye. Poďme, je tam dráha, kolotoče a tá úžasná vystreľovacia gigantická atrakcia. Poďme! Em… môžeš?” trilkovala.

„Lunapark. Dobre. Bude sranda!” začala som rozprávať, ,,Súhlasím. Stavíš sa pre mňa autom? O siedmej?”

,,Dobre. Tak o siedmej. Čau.”

Zavesila.

Po chvíli som si uvedomila slovo lunapark. Vôňa popcornu, cukru posypaného na úžasne voňajúcich donatkách a šialená jazda na húsenkovej drahé siahajúcej až do oblakov. Už sa neviem dočkať! Otvorila som skriňu a pozrela som sa do môjho „skromného” šatníka. Poukladala som si veci na posteľ a rozmýšľala som čo sa hodí k rifľovým nohaviciam. Skúsila som veľa možností od pásikavého trička, kvietkovanej košele, tmavomodrého nátelníka, zelenej bundy a medovo žltého trička s krátkym rukávom. Vrátila som sa k pásikavému tričku. Variant číslo jeden. Mohla som si ušetriť kopec času, pretože izba po mojom prezliekaní vyzerala ako po miernom hurikáne v Karibiku. Kto toto bude upratovať... Vytiahla som zo skrine červené converse tenisky a vlasy som si vyrovnala z ruličiek do takmer rovných vlasov.

,,Ideš?” kričala z obývačky Vivien.

Ani som nezaregistrovala, kedy prišla. Zrejme som bola zaujatá náročnou činnosťou čo si dnes večer oblečiem.

,,Už som… skoro… oblečená!” naťahovala som sa so zaväzovaním topánok.

Zbehla som dolu schodmi, cestou som schmatla moju obľúbenú žltú kabelku, postrapatila som Mika po vlasoch a zakývala som rodičom zaujatým programom na Discovery Channel. Rodičia mi zakývali rukou na odchod. Vivien už cupitala k svojej bielej Škode a ja som nastupovala hneď za ňou. Pohodlné sedačky s čiernym poťahom zdobila vínová stuha, neklamný znak, že auto práve dostala. Teda vlastne pred mesiacom jedenásteho augusta, keď mala narodeniny. Osemnásť. Je odo mňa o sedem mesiacov a tri dni staršia. Mimochodom som narodená na Valentína. Deň zamilovaných mi bol vždy blízky a zároveň taký vzdialený…

Prešli sme už kus cesty. Bodu A - dom - sme sa pomaly vzďaľovali a čoskoro nás vítal bod B - lunapark. Vivien sa už nevedela dočkať. Dnes sme si zrejme vymenili účesy ona si dala z rovných vlasov ruličky a ja z ruličiek rovné. Zasmiala som sa. Začala si poklepávať prstami po volante. Rádio som nastavila na hlasnejšie a obe sme si začali pohmkávať Christinu Perri z Twilight ságy. Náš obľúbený film a knižná séria. Pravdaže s Harry Potterom. Dve úžasné science-fiction ságy. Vivien má ešte rada horory, ale ja som nikdy nebola s vraždami a strašidlami na jednej lodi. Jednoducho sa bojím. Nikdy som horor nevidela a ani sa tak skoro nechystám. Pesnička skončila. Naše pohmkávanie ustalo. Ticho. Bolo počuť len motor auta. Chvíľu sme sa viezli potichu.

Po chvíli som sa ozvala a začala som dlhú debatu: ,,Vivien napadlo mi či by si bola ochotná so mnou podniknúť jednu vec?”

Čakala som na odpoveď. Vivien na mňa hodila taký ten… spýtavý výraz.

,,No rozmýšľam, čo to asi bude. Viem... Buď ideš robiť niečo naozaj nudné alebo so mnou podnikneš nejaký zoskok padákom. Alebo… ideš do hlbokého bazéna potápať sa do „hlbokej” vody a chceš, aby som tam bola s tebou, pretože ja plávam ako torpédo a ty ako plávajúci korok. Nie! Ideš so mnou teraz na tú vystreľovaciu adrenalínovú atrakciu v lunaparku. Áno, to je ono! V tom prípade mám absolútny záujem,” menovala jednu vec za druhou Vivien.

Svoj pokojný výraz som vymenila za zhrozený a potom som sa začala smiať.

,,Prečo sa smeješ? To na tom korku? Prepáč, ale nemyslela som to tak. Ale je to pravda. Síce hlbokej vody sa bojíš asi rovnako ako hororov, ale ja by som ťa naučila aspoň ponoriť hlavu do vody…” trilkovala.

,,Nie, ten korok je pravda, ja sa rada držím nad vodou. Alebo si nafúknem nafukovacie koleso a oddychujem. Ale to je teraz jedno. Smejem sa na tom, ako mi vymýšľaš adrenalínové atrakcie, ktoré nikdy neskúsim. A teraz k mojej otázke. Susedka pani Brownová pracuje v sanatóriu. Ja som sa tam prihlásila včera cez internet, ale potrebujú ešte jednu spoľahlivú pomocníčku - dobrovoľníčku. Bola by si ochotná? Začíname v pondelok a sme tam každý druhý deň hneď po škole na hodinu,” povedala som.

,,Škoda, že si mi to nepovedala včera. Prepáč, ale ja som sa už prihlásila do útulku pre zvieratá. Môžem sa odhlásiť ak chceš…” ospravedlňovala sa mi Vivien.

,,Nie, nie. To bol len taký nápad. Viem ako máš rada zvieratá. Len pekne zostaň, už si sa prihlásila,” nesúhlasila som s jej návrhom o zmene v dobrovoľníckej činnosti.

,,Dobre, mami,” zasmiala sa.

Moje kútiky úst protestovali. Viac ma zaujalo to krásne bledomodré svetlo. Ústa sa nedalo zadržať a boli otvorené dokorán. Vivien sa pozrela na mňa a zisťovala na čo tak civiem. Pozrela sa pred seba a zase na mňa. Očami si prezrela môj výraz a zbadala tú krásnu hru so svetlami. Lunapark. Červenú striedala fialová, fialovú modrá, modrú zelená a zelenú žltá. A odznova. Hralo to ako na diskotéke. Hudba sa rozliehala až ku nám a to sme boli ešte vyše dvesto metrov od parkoviska. S tou diskotékou som mala pravdu. Len na miesto DJ tu bol obrovský reprák s fialovým prúžkom. Hľadali sme voľné miesto a krúžili po parkovisku dlhšiu chvíľu. Chvíľa prešla a zaparkovali sme vedľa starého ošúchaného Opela. Vivien zabuchla dvere. Začala sa hurónsky rehotať: ,,To auto si snáď pamätá aj dobu kamennú, keď ešte nepoznali moju úchvatnú Škodičku.”

Pohladila nový lak na svojom aute, ktoré popri aute naľavo vyzeralo ako Porsche. Ach Porsche. Moje vysnívané auto, ale kým sa ja odhodlám šoférovať auto prejde snáď aj svetelný rok. Žlté s tmavými sklami…

,,Dúfam, že ťa čoskoro nebudem musieť čakať pred domom o siedmej ráno, aby si si ešte stihla zopakovať učivo z predchádzajúceho dňa,” neodpustila si Vivien.

Bola ako môj brat. Stále si do mňa rypnú ohľadom môjho odporu k autám. Nechápem, že ich to ešte baví.

A tak som sa ohradila: ,,Takže, vyzdvihneš ma každé ráno o pol ôsmej a nie o siedmej. A po druhé, učivo si opakujem len vtedy, keď ma čakajú testy. V duchu som sa pousmiala. Škola. Až v pondelok. Teraz ťa už ani raz nespomeniem.

,,Vivien, školu vynechajme. Tak ideš na ten adrenalínový zážitok? Alebo najprv skúsime ten o trochu bezpečnejší kolotoč?”

Slovo ideš som mimoriadne zvýraznila. Naozaj ide sama ja sa budem pozerať z bezpečnej vzdialenosti od toho strašidelného a hrôzu naháňajúceho stroja. Vivien zdvihla jedno obočie a schmatla ma za ruku. Zamkla auto a už sme kupovali lístky na kolotoč. Toľko šťastných detských tváričiek a usmievajúcich sa plyšákov v ich náručí som ešte nevidela. Z ľudí vyžarovala energia. Šťastie. Hlasný smiech sa rozliehal aj od stánku s vodnými pištoľami. Skupinka mladých tínedžerov. Dvaja blonďaví chalani, zrejme dvojičky, pretože boli rovnakí ako dve Iphone dvanástky. V skupinke postávala jedna ryšavovláska asi z Írska a ešte k nim pricupkala malá nádhera s čiernymi vlasmi. Susan Greyová. Naša dokonalá čiernovlasá Barbie zo školy. Vlasy mala rozpustené, ale zdobil ich jeden ružový motýlik. Z ružovou blúzkou ho mala perfektne zladený. Čierne šortky a biele sandáliky - vhodné zrejme len do kina alebo do reštaurácie v luxusnom hoteli - jej dokonale pristali. Tú dokonalú postavu jej závidí každá tínedžerka v tomto lunaparku. Pravda, ona je dokonalosť sama. Vivien na ňu zazerala a pohľadom si premeriavala jej sandále, ktoré zaujali aj mňa.

,,Calvin Klein. Nikto v parku ich nemá len ona. To je teda hnusoba. Od rodičov ich budem žiadať márne, ale čo tak si zarobiť?.” zamyslela sa Vivien.

Keď neskáče z lietadla, tak trávi veľa času v nákupnom centre. Jej šatník je asi taký veľký ako naša kúpeľňa. Jej rodičia majú obrovský dom. Mama pracuje ako stážistka. Otec pracuje ako realitný maklér takže o stály príjem majú postarané. Jediné s čím nesúhlasia je, aby si Vivien stále kupovala nové a nové oblečenie. Je to zvrátený vtip, pretože jej mama je ako modelka a má taktiež plný šatník. Ale veľa pomáha charitám. Takže je to vyrovnané. Vo Vivieninom šatníku sa kopí stále viac a viac vecí. Žiadne dobrosrdečné darčeky na charitu nejdú. Ona iba kupuje...

Zo zamyslenia som sa tentoraz vytrhla sama. Tému som zmenila na zdesenie pred kolotočom. Videla som ako odtiaľ ľudia chodia dosť opito. Zrejme som sa splietla a mala som aj pri tomto kolotoči zostaň pevne na nohách. No tak zobuď sa, si na kolotočoch, uži si to! Prikázala som si. Vivien sa začudovane pozrela, pretože som hrdo vykročila prvá. Zdvihla obočie, ale nič nepovedala. Bola zrejme rada, že sa jej kamoška zobudila z nočnej mory o strachu z kolotoča.

Sadli sme si do zelenej hojdačky pre dve osoby a počkali kým sa ostatní usadia. Chvíľu sme sa rozprávali o babských veciach, potom o tom čo budú hrať v kine a už sme sa chceli začať rozprávať o utorkovej písomke, ale našťastie som sa tomu vyhla, predsa som si niečo sľúbila, a tiež zatrúbili na štart. Pomaly sme sa pohli a už sme sa hýbali z jednej strany na druhú. Krúžili sme, leteli sme a opäť krúžili. Bolo to úžasné. Obavy sa stratili. Ja som letela. Bol to len pocit, ale začala som vrieskať a kričať pretože to bolo… znova opakujem úžasné. Ľudia sa ku mne pridali. Kričali sme spolu s Vivien. Pomaly náš let ustával. Niežeby sa niečo pokazilo, ale bol čas prejsť na druhú atrakciu. Ani vtáky nelietajú stále. Pristáli sme. Môj žalúdok hodnú chvíľu protestoval. Cítila som sa, akoby som v lietaní ešte chvíľu pokračovala. Komu by neprišlo zle po takom obrom kolotoči? Vivien. Všetci okolo sa tackali sprava doľava. Ale ona nie.

Bola som sa napiť. Sadli sme si na desať minút. Vivien si schrumla chipsy a ja už som sa mohla zase normálne postaviť. Prišli sme k stánku s občerstvením a Vivien si pýtala popcorn.

,,Dobrý!” oslovila mladú slečnu, ktorá mala ledva cez dvadsať, ,,prosím vás dvakrát slaný popcorn.”

Slovo dvakrát dosť zvýraznila. Asi mi chcela urobiť radosť. Kútik pier som jemne zdvihla. To bolo gesto na poďakovanie. Vivien na mňa žmurkla. Slečna nechutne odpovedala (a to som si myslela, že dnes majú v lunaparku všetci len dobrú náladu).

,,OK,” vyprskla a otočila sa k nám chrbtom.

Vlasy mala vystrihané nakrátko a jemné bavlnené tričko uviazané na uzol vpredu sa jej veľmi hodilo. Obliekla sa pekne, tak neviem čo jej sadlo na nos. Zobrali sme popcorn a išli na neďalekú lavičku. Ja som zjedla ledva kúsok a Vivien ma už ťahala za ruku k tej spomínanej gigantickej atrakcii. Naposledy sa ma spýtala, ale odpoveď mala predom jasnú.

,,Ideš so…” spýtala sa ma s prosbou v očiach.

,,Odpoveď máš jasnú: Nie!” nepovedala som to drzo, iba som chcela, aby vedela, že sa ma to nemá pýtať.

Usmiala sa a ja som jej úsmev opätovala. Kývla mi a ja som na ňu ešte zakričala: ,,Vráť sa mi jasné. Nechcem sa dostať domov nad ránom! Kto by ma viezol do školy…” zasmiala som sa a pokračovala v nedokončenej vete.

,,Ale, nie poriadne si to uži.”

Vivien nasadla do obrovského kruhu plného ľudí.

,,Štart o minútu!” kričal starší pán so šedivou bradou.

Asi to bol vedúci kolotoča.

Sadla som si na lavičku, kde sme s Vivien jedli popcorn a sledovala, ako sa bezpečnostné pásy zatvárajú, aby ľudia nevypadli.

Pán znova zakričal: ,,Štart!''

Sledovala som tú obludu, ktorá vláči Vivien hore dolu bez prestávky. V jednej chvíli som bola šťastná, že som bezpečne na zemi a v druhej napätá, aby som nejako bezpečne dostala na zem aj Vivien. Z nenazdajky ku mne pribehla čiernovlasá Barbie - Susan a sadla si vedľa mňa. Začala hovoriť.

,,Tak ako Hudsonová? Vidím, že si prišla sama. Ja sa dobre bavím. Nechceš sa ku mne pridať?” povedala povýšenecky.

,,Nie,” hrdo som odpovedala, ,,neprišla som sama, je tu aj Vivien.”

,,Aha, takže nerozlučná dvojka. Keď nemáš záujem, čau,” odišla a pritom na mňa zazrela.

Istotne nechcela byť ku mne milá. Ona a milá. Tak to určite. Rukou som si podoprela hlavu a zase som obzerala obludu, ktorá ešte stále nepustila Vivien zo svojho pevného oceľového pásu. Sekundy utekali ako hodiny. Bez Vivien je naozaj nuda. Žiadne uštipačné komentáre ohľadom môjho názoru na autá a ich riadenie alebo žiadne iné vtipy. Bez nej by som nebola ja. Celkovo moju jednu časť ja doplňuje ona. S ňou sa cítim super. Ona je super…

Zrazu som počula svoje meno a otočila som sa doprava: „Emily!?”

Vivien.

 ,,No nazdar! Konečne. Kričím potichu? Nemám si nabudúce zobrať klaksón?” hovorila zo smiechom.

Zľakla som sa a chvíľu mi trvalo kým som sa „zobudila” zo svojich úvah: ,, Áno som tu. Len som sa zamyslela.”

,,Dobre. Nechceš vedieť, aké to bolo?” pýtala sa ma s obrovským záujmom.

,,Nie. Nemusíš. Vidím to sama aké to bolo.” už som sa smiala aj ja.

Ledva stála pri lavičke. Tak toto už aj na ňu bolo moc.

Spýtala som: ,,Zvládneš šoférovať?”

,,Hmm… až také zlé to zase nebolo,” zahlásila.

,,Dobre. Ja mám na dnes už dosť!” vyhlásila som.

Nasadli sme do Vivieninej bielej Škodičky a začali sa rozprávať.

,,Nebude Mike naštvaný, keď si nešla aj s ním, Emily? Lebo keď som prišla pre teba, tak ma prosil...citujem: ,Vivien musíte ma zobrať, ja sa doma tak nudím'. Tvoja mama mu na to odpovedala dosť jasné ,Nie' a musel pochopiť, že chceme byť len my dve bez Emilynho otravného brata. Bol naozaj smutný. Nechcela som ti to hovoriť skôr, pretože by si chcela ísť domov a vynahradiť mu to.”

Vivien mala pravdu. Mike mi lezie na nervy, ale je to môj mladší brat. Mám ho fakt rada. Vzdychla som si. No nič som na to nepovedala.

Teraz som sa bavila sama so sebou a porovnávala som lunapark s Mikom a Vivien alebo iba s Vivien. Mike by niečo stále chcel. Vynahradím mu to v pondelok... Nie, nemôžem, som s pani Brownovou. V utorok. Áno majú hrať nejaký pekný film. Niečo s ním vyberiem. Dohodnuté. A teraz som spokojná ja a aj Mike. Super. Návrh som povedala aj Vivien a ona bola za. Cestou mi Vivien hovorila o novej kolekcii v nákupnom centre Fairy - neďaleko od nášho domu.

Pomaly sme odbočovali na našu ulicu a Vivien som zaďakovala za úžasný zážitok:

,,Ďakujem, že si ma vytiahla von!”

Môžeme ísť aj nabudúce,” žmurkla na mňa.

Pozdravila ma a už letela domov. Zavrela som vchodovú bráničku a počula som Mikov vreskot a hnev. Myslela som si, že už pochopil, že s nami nemohol ísť. Očividne nie. Vošla som v dúfaní, že Mike na mňa nezačne vrieskať už pri dverách.


Kapitola 2: Ospravedlnenia