Oči iba pre neho

Lujza Pálffyová

Kapitola 3: Súrodenecká láska

Ráno som sa zobudila pred pol deviatou. Hurá, sobota! Bola moja prvá myšlienka, keď som nadobudla vedomie z pokojného spánku. Mamina musela ísť s tatinom do obchodu a tak zostal Mike v mojej starostlivosti. Do deviatej som sa ešte prevaľovala, a keď mi už bolo nepohodlné len tak sa povaľovať v posteli išla som pozrieť Mika do kuchyne. V kuchyni prázdno, ale televízor v obývačke už išiel. Tom a Jerry. Netuším ako to, že ho to ešte neprešlo. Pozrela som sa na mamin odkaz na chladničke a dvakrát som zažmurkala: Za tri hodiny sme doma. S tatinom potrebujeme ísť ešte do centra mesta skočiť do banky. M.

No a je po srande. Ešte dve hodiny musím strážiť malého brata. Super. Počula som zozadu kroky a cítila som ako ma niekto odtlačil na bok od chladničky.

,,Uhni, idem vyrabovať chladničku,” zazrel na mňa a potom sa šibalsky usmial.

Úsmev som mu s radosťou opätovala.

,,Mike, ani sa nesnaž. V chladničke je maximálne cibuľa, horčica a jeden tvaroh. Hm… smola.”

Rukou som mu zavrela spred nosa chladničku. Vyplazil jazyk. Ako inak.

,,No dúfam, že mi nechceš povedať, že si si zmysel mať na raňajky cibuľu,” zasmiala som sa a on mal taký ten jeho... veľmi nespokojný výraz.

Zopakovala som: ,,Smola!”

Ofučane odkráčal na gauč a prekrížil si ruky vpredu na prsiach. A ešte raz na mňa zazrel. Povedala som si: koľkokrát na mňa zazrieť toľkokrát mu ja opätujem svoj veľmi užitočný úsmev. Užitočný na takéto situácie.

S raňajkami som nebola moc kreatívna. Dala som si tvaroh so škoricou, ktorú som našla niekde na poličke. Ani som sa neobťažovala vybrať tanier. Jedla som rovno z kelímka. Zobrala som vrecko škorice a začala som sypať. Mňam… Pravda je, že ma to moc nezasýti, ale kým prídu rodičia som najedená. Mike tvaroh neznáša. Podobne ako cibuľu, takže som ho neponúkla. Kým som sedela na gauči a vyjedala som ochutený tvaroh lyžičkou Mike na mňa ešte zopárkrát hodil svoj nenávistný pohľad. Súrodenecká láska.

,,Prepneš to? Alebo toto je tvoja najlepšia ponuka v dennom programe?” vrtla som si doňho.

,,Mike, ale vážne, ešte aj tí Marveláci sú lepší ako toto!” povedala som mu.

,,Tom a Jerry je topka. Teda až na Avengers, tích neprekoná ani Tom a Jerry. Veď oni by mali dostať najviac Oscarov sveta. Vieš o tom, že herec Chris Hemsworth, ktorý hral Thora sa narodil v Melbourne v Austrálii! Vždy som sa s ním chcel stretnúť! A keď logicky nájdem jeho bydlisko môžem mu ísť zazvoniť a poprosiť o autogram. A keď mi neotvorí použijem jeho kladivo s Endgamu a roztrieskam mu dvere. Potom mi dá autogram aj pre celú triedu. Budem hrdina...” chrlil zo seba jednu informáciu, či skôr jeden nezmysel za druhým a oči mu blčali predstavou hrdinstva.

,,Mike, ty nikomu nikdy nerozbiješ okno a ešte kto je Thor? To je nejaký automechanik alebo stavbár, keď má kladivo alebo čo?” vrtla som si ja.

Pravdaže viem, kto je Thor, ale na mojej predom premyslenej vete som sa parádne pobavila. Thor automechanik. No to už iba znie.

Dojedla som a vybehla som sa prezliecť zo srdiečkového pyžama. Zabuchla som dvere izby. Otvorila som dvere na skrini a pokým som premýšľala čo na seba zazvonil mi telefón.

,,No nazdar. Volala som ti asi miliónkrát,” rozčuľovala sa Vivien.

No dvadsať zmeškaných hovorov... to by musela horieť celá bytovka, aby som jej nezdvihla.

,,Čo sa stalo, Vivien?” spýtala som sa s kľudom rodeného Angličana.

No kto iný by volal o desiatej ráno? Iba ona, ostatní spolužiaci ešte spia. Keď nie je škola, vyspávajú do dvanástej. Typickí tínedžeri. Raňajky sú pre nich zvyčajne mäso s ryžou, čiže obed. To iba ja jediná strežiem už od poldeviatej, aby som si prečítala mamin odkaz a dozvedela sa z neho, aby som strážila otravného a dnes mimoriadne ofučaného brata.

,,Ale, prosím ťa. Moja mama sa ťa pýta, čo si berie Mike do lesa. Paige ju stále otravuje so sukňou, ale mama sa chce presvedčiť, že nebude sam…”

Skočila som jej do reči: ,,Priprav sa, že Mike sa do sukničky dobrovoľne nenapchá.”

Počula som ako sa zasmiala.

,,Nemyslela som, že mama dúfa, že nebude sama oblečená v sukničke, ale to, že či nebude sama, keď sa oblečie na ľahko,” dokončila svoju myšlienku Vivien.

,,Zopakuj to ešte raz, prosím. Moja hlava je naučená na normálny typ rozprávania a nie na rýchlosť vetra v hurikáne,” nedala som sa.

,,Nechaj tak.”

,,A to kvôli tomu mám od vás dvadsať zmeškaných hovorov?” opýtala som sa.

,,Nie, nie. Otázky nemala len mama, ale aj ja. Čo si obliekaš do hory ty? Ja som si vybrala rifle a ružové tenisky, potom ružovo bielo bodkované tričko, aby mi ladilo s topánkami... A čo si teda obliekaš?” ukončila monológ moja super kamoška.

,,Ja ani neviem, čo si oblečiem na seba dnes, nie to ešte tri dni dopredu,” vláčne znela moja odpoveď.

,,Veľa som sa nedozvedela. Takže, Mike ide mať tiež niečo voľné a z teba toho moc nevytiahnem. Pa.”

,,Pa.”

A už zrušila.

Vrátila som sa ku oblečeniu. Dnes som naladená na žltú - moju obľúbenú farbu - tak si dám žltú blúzku a rifle. Vlasy som si vyčesala a zaplietla som si dva vrkoče. Z izby som sa presťahovala do kúpeľne a umyla som si zuby. Odložila som kefku a chvíľu som ešte pátrala po posledných zásobách v našej kuchyni. Jasné, že som čakala, že nič nenájdem. Mike to skúšal tesne predtým ako som vošla do kúpeľne. Ale radšej sme to preskúmali znova.

,,Konečne!” Mike zvolal.

,,Čaute, decká.” povedal tatino v chodbe.

Mamina mu bola v pätách, ešte zamykala auto.

,,Nákup, jedlo, záchrana... konečne neumriem od hladu!” vykríkol spokojne Mike.

Ja som si potichu na gauči užívala voľnú telku. Prepínala som len tak z programu na program a pokým mi mamina nepodala do ruky čerstvú bagetu, poriadne som nevnímala okolie. Oči sa mi rozžiarili.

Mňam.

Francúzka bageta. Odhryzla som koniec a počúvala som chrumkanie. Dojedla som.

Mike sa v taške s nákupom hrabal ako baník v bani. Alebo ako keď škrečok behá dookola svojho nekonečného kolesa. Prehraboval tašku jednu po druhej a z každej si uchmatol čosi. Kebyže z každej jednej tašky zoberie jednu vec a uloží ju na miesto mohla by som mať o robotu menej. Ale nie. On to, čo chytí do ruky položí na dres tatinovi a on to potom uloží tam kam patrí alebo to čo chytí, rovno odbalí a zje.

Vysťahovala som ho z kuchyne a premiestnila som ho na gauč. Tam si spokojne vyložil nohy a tváril sa ako najedené prasiatko. Pomaly sa kuchyňa uvoľnila a chladnička naberala objem. Odkladala som jogurt za jogurtom, čokoládu z dvoch už len jednu, pretože Mike ju spráskal na gauči. A chipsy taktiež už len polovicu balíka. Rodičia sa na Mika hnevali, že si nedal poriadne raňajky a ako by to bolo, kebyže si „výprask” nezaslúži aj staršia sestra. Hnevali sa, lebo som ho ani raz neupozornila, aby na ráno toto nejedol. Vzdychla som si a teraz som ja na Mika hodila zúrivý pohľad. On sa iba úškrnom usmial.

Deň sa vliekol ako babka na vlakovej stanici. Úlohy sú také otravné. Najprv som si robila dejepis a potom som si robila matematiku. Keď som skončila s prvou fázou učenia mamina nás volala na obed. Vychutnala som si vývar a omeletu zo zemiakmi. Potom som si do izby zobrala zostatok chipsov a pokým som neskončila s úlohami ani len som nepozrela na telefón.

Hotovo.

Položila som zošit a farebné perá na vyznačenie toho podstatného v učive som tiež šmarila bokom. Telefón ukazoval tri neprečítané správy. Jedna od Vivien a druhá tiež od Vivien a tretia nepochybne znova Vivien. Písala mi pred pár minútami: Ahoj, v pondelok je test z fyziky. Ja len pre info, radím ti uč sa je to fakt ťažké. Pýtala som sa na to druhej triedy a oni ho už písali v piatok. Masaker výpočtov, vzorcov a už neviem čoho ešte.

Nie!

Úlohy fakt odmietam. Čo mi je po Pascalovom zákone. Pascalov zákon hovorí maximálne o chameleónoch z Rapunzel a to o tom, že keď sa niekomu schovávaš tak laď s okolím - hneď prvá scénka. Rapunzel si pamätám ešte z detstva. Ale čo tu pletú fyziku. Alebo nejaké merania či pokusy. Pre mňa je pokus - omyl skúšať tričká v obchode, síce ja si na módu moc nepotrpím takže hľadám čokoľvek len nie neónové odtiene, ale teraz, keď nákupné centrum je jedno neónové skladisko??? Späť k fyzike. Naučím sa to. Test nejako dopadne. Učiteľka na hodine moc pozor nedáva a tak všetci od všetkých odpisujú. Ja s Vivien si moc hlavu do oblakov nedávame a tak sa radšej naučíme. Nehovorím, že si niekedy nepomôžeme...Veď to snáď každý, nie?

Otvorila som učebnicu a začala som sa učiť. Od obeda prešlo už päťdesiat minút. Hodina. Hodina a pol. Ale už dosť! Fyzika dve hodiny nepotrebuje. Zavrela som učebnicu a vybehla som na záhradu.

Obula som si červené členkové čižmy a vybehla som von. Počula som mamin krik zo záhrady. Kričala a veľmi nahlas. Spolu so mnou na záhradu dobehli aj tatino s Mikom. Sledovali ako sa mamina rukami oháňa sprava doľava.

,,Kto ho sem hodil?!” vykrikovala.

Obávala som sa toho, ale dúfala som, že ho odfúkne k susedom....alebo ho zožerie nejaká háveď. No nie. On musel zostať tu a robiť mi znova nervy. Nemohol si ho zožrať, ty hlúpy vták? Pozerala som sa po oblohe a krútila som hlavou na čajku ktorá akurát skúmala oblohu.

,,Dajte! Ho! Preč! Emily, prečo si toho cvrčka vyhodia kuchynským oknom a nie napríklad šatníkovým? Zo šatníka by aspoň dopadol k susedom a nie mne do okrasných kvetín!” hromžila.

Zabudla som že má v pláne presadiť svoju skalnatú ružičku. Cvrčkovi sa zachcelo spať. Ale nemohol si naozaj pospať u suseda? Aspoň by toho lenivca lenivého, ktorý stále pozerá von oknom a špehuje okoloidúcich ľudí či náhodou nerobia niečo nelegálne trochu zabavil. Prečo práve moju maminu? Absolútne nemá rada cvrčky, ale on jej jednoducho skočí na ruku a začne čudne pískať. Kto by sa nezľakol? Schmatla som cvrčka z maminho chrbta ruky a tatino mi podal sklenenú fľašu, do ktorej som toho neposedu vložila.

,,Ďakujem... Nabudúce zabav suseda a nie mňa,” hlasno si vydýchla mamina a zasmiala sa. Zasmiali sme sa vlastne všetci. Po chvíli si mamina ďalej presádzala malú ružičku do hlineného kvetináča.

Mike sa spokojne vrátil do izby a počula som ako počúva hudbu. On tiež nemôže normálne počúvať hudbu. Nie on si to dá dobreže nie na sto a nie ako ja na dvadsať. Niekedy mám pocit, že hudbu nepočúva len on ale aj celá naša ulica. Ešte som sa chvíľu pomotala po záhrade, porozprávala sa s rodičmi a poliala záhon s ružami. Vrátila som sa do izby a vyvalila sa na posteľ. Otvorila som Harryho Pottera na strane 396. O chvíľu končím siedmu knihu. Nemám potuchy, čo si budem čítať potom. Niečo vygooglim. Google je taká… moja druhá hlava. Môj o čosi rozumnejší mozog. Tam určite niečo bude. Pozriem sa na to neskôr. Rozplietla som si vlasy z vrkočov a začala som čítať. Ach Dobby mala som ťa tak rada. Prečo? Hm… Zaspala som. Priamo nad knihou, pretože som sa ráno zobudila ešte v blúzke a sivých rifliach, kniha mi tentokrát poslúžila ako tvrdý vankúš.