Riley
Noc bola dlhá. Snívalo sa mi ani neviem čo. Málo snov si pamätám. Na to ja hlavu nemám. V noci som sa veľakrát budil. Nedalo sa mi spať a tak som sa stále prehadzoval. Išiel som sa pozrieť ku oknu a zbadal som spln. Mesiac žiaril veľmi silno. Ako snehobiela zem cez zimu. Sobota bola dlhá. Len som spal a nič som nerobil. Harper sa chvíľu okolo mňa obšmietala a potom sa ma snažila zobudiť. Nevšímal som si ju a ona si ma potom prestala tiež všímať. Otvoril som jedno oko, aby som sa uistil, že fakt odišla. Tina pribehla s chlebom a začala ho jesť. Dostal som chuť, ale na prejdenie do kuchyne som bol lenivý.
,,Dones aj mne, prosíííím,” poprosil som Tinu.
,,Dones si ho sám,” odvrkla a tvárila sa, že je zaujatá telkou.
Poobede som bol už trochu akčnejší. Išli sme sa stretnúť s Benom. Ale iba na chvíľu, pretože o polhodinu sa mal stretnúť pri Savage klube aj s Hugom. Ja som nešiel. Nechcelo sa mi behať ktohovie kde. Zaľahol som hneď, keď som prišiel. Dnešná noc bola otrasná. Keď som ráno konečne vstal išiel som pozdraviť Harper do obývačky, kde sa pozrela na správy a prisadol som si k nej. Bol som smädný a pokým som pil oslovila ma mamina, ktorá akurát raňajkovala.
,,Dnes je mimoriadne pekne. Mohli by sme sa ísť poobede prejsť aj so sestrami…”
Bol som taký unavený, že sa mi chcelo spať a išiel som si znova ľahnúť na gauč.
Harper niečo chcela, ale mamina ju napomenula: ,,Harper, nechaj brata spať.”
Áno, nechaj brata spať. Chvíľu som si zdriemol a zrazu som počul niekoho za dverami. Bol to hlas Bena a Huga.
,,Čaute!” pozdravil som ich. Boli celí bez seba asi boli zase večer pri London Eye. Býva tam Scarlett a radi s ňou chodia večer von. Ja už večer radšej sedím doma a doberám si sestry, ktoré sú znudené z televíznych programov a tak radšej zaspia.
,,Riley, poď pôjdeme do parku. Dnes je vonku teplo a mohli by sme niečo podniknúť…” oznámil mi ešte ospalý Hugo.
,,Hej, našli sme super miesto. V neďalekom parku. Bude sranda a zoberieš aj sestry? Hlavne Tinu!” poprosil ma Ben.
,,Odpovedal som ti už včera. Sú to baby ja ich brať do parku s nami nebudem. Keď budú chcieť tak prídu!”
,,Aleee…” posťažoval sa Ben.
,,Stop, stop, stop. Kde si sa vybral?” spýtal som sa Bena, ktorý sa hrnul do obývačky za Tinou.
,,Ale no tak,” sťažoval sa znova.
,,Mami, ideme von. Skôr ako nám Ben zničí svojim správaním obývačku. Čauko!” Zasrandoval som a mamina mi zakričala na odchod.
,,Dobre. Maj sa a dávaj na seba a kamarátov pozooór!” pozdravila mamina.
Prešli sme cez mesto a ešte sme sa zastavili pri McDonalde, ale potom nás prešla chuť. Na krídelká sme takto zarána chuť ešte nemali. Veď ja som ani poriadne neraňajkoval. Ocitli sme sa v parku. Hľadali sme pekné miesto, kde sa usadiť. Slnko príjemne hrialo a vietor jemne pofukoval. Sadli sme si pod dub a rozprávali sme sa o mnohých blbostiach. Raňajky som nestihol a tak som išiel k bufetu… ušla sa mi bageta ako Benovi minule. Začal som jesť a vrátil som sa ku chalanom, ktorí naliehali na dlhú debatu.
,,Keby si videl ako sme sa včera rehotali, boli sme pri Temži a tam sa Scarlett umokrila, lebo ju oblial neohrabaný motorkár. Bola potom celá mokrá!” smial sa Hugo.
Potom mi ešte porozprávali ako sa smiali pred Savage clubom. Išiel som niečo povedať, ale do sekundy som zabudol čo.
Zbadal som ju.
Rozhodovanie trvalo len pár sekúnd. Nebola sama, ale to mi nevadilo. Potreboval som ju vidieť. Hugo s Benom sa po mne len tak obzerali, že kam som sa vybral. Bežal som, aby som ju uvidel aj z blízka. Ľudia sa mi len tak vyhýbali a odskakovali mi z cesty. Obzerali sa, ale mne to bolo jedno. Omylom som zakopol a zhodil som ju.
,,Zmizni ty psisko!” napomenula ma blondína, ktorá ju akurátne zdvihla zo zeme.
° ° °
Emily
,,To je v pohode Vivien,” postavila som sa s Vivieninou pomocou.
,,Zmizni, ty pes!” hnala nevinného psíka krikom.
,,Nevadí, keď si vybavím jeden hovor. Volala mi mamina. Prepáč…” ospravedlnila sa Vivien.
,,Bež,” povedala som jej.
Pribehla k neďalekej lavičke.
,,Prepáč!”
Nerozoznala som, kto to povedal, ale počula som to. Sadla som si a čakala som na Vivien. Dotelefonovala a pribehla.
,,Tie túlavé psy. Aspoň by ich mali dať do útulku a nie takto nechať behať po ulici, kde môžu niekoho zraniť alebo ich zrazí auto.” zamýšľala sa Vivien. Presne tá istá Vivien, ktorá robí v útulku dobrovoľníčku.
Kým sme boli v parku vyrozprávala som sa Vivien, čo som si prežila v nemocnici. Bola smutná, ale podporila ma. Neľutovala ma a ten jej prístup mi vyhovoval. Práve som zistila, akí sú vaši skutoční priatelia úžasní aj v najhorších prípadoch.
,,Mrzí ma… čo sa ti stalo,” povedala mi.
Bola som rada za každú jednu spoľahlivú pomoc v neľahkej situácii. Za hodinu ma odprevadila ku maminmu autu. Išla som pomaly, ale chápala ma. Ako nosia slepí ľudia mala som okuliare aj ja. Nechcela som, aby si ma všímali, ale slepecká palička ma prezradila. Kým mamina doma robila večeru počúvala som, čo dávajú v telke. Ľahla som a hlavu som si podložila páperovým vankúšikom. Z kuchyne išla vôňa medu a chilli, kura sa už dopekalo v rúre a ja som sa už nevedela dočkať. Už mi začalo opäť chutiť jesť. Mamina vyvárala samé dobroty a oplatilo sa, moje chuťové poháriky neodolali a keďže ich šteklila príjemná vôňa v podobe sladkých či slaných jedál, prebudila sa aj chuť do jedla… Ďakujem, mami!
Mike sa pri mne na gauči stále mrvil, ale nevadilo mi to. Došmochtala som sa ku stolu a začali sme jesť. Rozhovory po mojej nevydarenej operácií boli občas neohrabané, ale všetci pri stole sme prispeli k príjemnej atmosfére. Jedlo bolo vynikajúce a lahodné. Všetkým chutilo. Trochu som sa uliala a upratovanie po večeri som nechala na Mika a rodičov.
Po večeri som sa zavrela do izby a tam som rozmýšľala: Prečo sa mi toto muselo stať? Prečo práve mne? Bolo mi to určené? Mám byť silná a preniesť sa cez to? Na niektoré otázky som ani po dlhšej dobe nevedela odpovedať. Skúšala som si na otázku odpovedať otázkou: Prečo by som sa mala len tak ľahko vzdať? Ale moc mi to nešlo. Rodičia mi pomáhajú vždy, keď treba, ale aj Vivien a Mike. Zakryla som sa až po uši, ale znova som ďalej premýšľala. Cítila som sa ako Bella z Twilight ságy, ale niekto mi chýbal, niekto kto by tu bol pre mňa ako Jacob pre Bellu. On by bol ten, ktorý by mi zdvihol náladu. Bol by mi inou oporou ako rodina. Netvrdím, že ma nepodporujú. To vôbec nie. Ale potrebovala by som sa s niekým zabaviť, porozprávať, zasmiať. Trochu inak ako doma s rodinou.
A v tom mi niečo napadlo… Kto sa mi pozdravil vtedy v parku? Ani na toto som nemala odpoveď. Bol to hlas, na ktorý nie som bežne zvyknutá. Bol zvláštny…Tajomný a menej hlasitý. Hlas bol sladký a príjemný. Ako čokoláda. Počula som ho akoby len v mojej hlave. Sníva sa mi alebo sú to vedľajšie účinky liekov na upokojenie, ktoré mi párkrát dali v nemocnici po mojom afekte a kriku. Ale to už bolo dávno. Neverím, že lieky by mali taký dlhý čas účinku. Tak ako je možné, že hlas bol iba v mojej hlave?! Je to desivé a zároveň vzrušujúce. Bol to hrejivý pocit, mať malé tajomstvo iba pre seba. Zastavím sa tam zajtra a možno sa mi ozve zas. Ak ho chcem počuť znova musím sa nejako vypýtať z domu. Nemôžem nikomu povedať, že počujem zvláštne hlasy, pretože by si mysleli, že mi už úplne preplo. Musím sa na to vyspať a ráno mi určite niečo napadne.
Keď som sa ráno zobudila cítila som úžasnú vôňu. Lievance s medom a s ovocným čajom. Mňam… Rýchlo som sa prezliekla. Mám jedny tepláky a tak ich bolo ľahké nahmatať v šuplíku. Tričko som uchmatla prvé zvrchu, ale tipujem, že je to jedno z červených bavlnených. Chytila som sa zábradlia na schodisku. Už som zopárkrát vybehla hore dolu schodmi a tak si zvykám, čo kde je. Mike do seba lievance hádzal ako tank. Ja som si ich sladkú chuť užívala. Dnes bola oddychová nedeľa a tak sa do parku chcem vybrať až po jedenástej. Mamina sa čudovala kam som sa vybrala.
,,Mám ťa niekam odviezť? Vidím, že si sa chcela len tak vypariť…” spýtala sa ma.
,,No, mala som v pláne ísť do parku.”
,,Dobre. Mám cestu zoberiem ťa tam. Ale ideš sama, však?”
Nechcela som klamať, ale úplnú pravdu som tiež nechcela povedať.
,,Chcem byť trochu sama. Ale keď niekoho známeho stretnem rada sa s ním porozprávam.” Sama som si uznala, že som skôr povedala pravdu ako som klamala. V rodine si nikdy neklameme. To je naše zásadné pravidlo. Predsa sama som nevedela či ho stretnem. Cestou sa ma mamina spýtala či niečo nechcem z obchodu, ale len som pokrútila hlavou. Na slovnú odpoveď som bola príliš zamestnaná svojimi myšlienkami. Znova som rozmýšľala o ňom. Kto to bol?
Kapitola 13: Spoznávanie
Comments are closed