Emily
Rozmýšľať nad niečím, čo sa nikdy možno ani nepotvrdí je záludné, ale niekedy len potrebujete rozmýšľať a na nič výnimočné neprísť. Zamyslieť sa a hľadať trefné odpovede je na tínedžerský mozog výživné.
Na jednu otázku by som odpoveď mala perfektnú. Bol na zemi prv deň alebo noc? Keby bola noc, ľudia by sa báli temnoty po celý svoj život. Toto je variant b no mne osobne sa páči variant a. Keby bol na Zemi najprv deň, vnímali by sme to ako znak toho že nás čaká svetlá a jasná budúcnosť. No na druhej strane bez tmy by sme nikdy nevideli hviezdy.
Strhla som sa a sen, ktorý sa mi sníval bol už len minulosť. Na konci každého sna sa mi zjaví Riley. V snoch ho nevidím, pretože som ho nikdy vlastne nevidela, ale moja predstava o ňom je prekrásna.
Niekto by si predstavil obraz psa, ale ja si predstavujem obraz psej bytosti, na ktorej mi záleží a lásku mi opätuje…
Takéto sny mám najradšej. Odvtedy čo Riley odišiel mám nad posteľou vyvesené dva lampióny ako znak toho, že sa moja nádej stane skutočnosťou. Viem, že tam niekde je, no neviem kde. Polícia tvrdí, že psy sa strácajú a nerieši to. No snažila sa maximálne dva dni v okruhu dvoch kilometrov a to bolo zbytočné. Od Rileyho nečakaného odchodu dnes ubehne už týždeň. Postavila som sa a otvorila dvere.
Mike mamine pomáhal štebotom pri raňajkách a mlel o tom akú chce mať oslavu narodenín a koho všetkého chce pozvať.
,,Príde Johnny, Carol, Damon, George a Ricky. Á ešte Patrick s Tarrym a aj Freddie so sestrou June by sa mala Paige s kým pohrať. Myslíš, že je náš dom pre nich dosť veľký, mami?” chrlil mená jedno za druhým.
,,Toľkých pozvať nemôžeš. Stačia ti štyria kamaráti. Veď na Georga a Carla si sa ani nepozrel vyše troch mesiacov.”
,,Mami! To nemyslíš vážne?! Ale ja musím mať tú najväčšiu oslavu. Peter pozval až pätnástich kamošov. Dokonca aj tých, ktorých nepozná!”
,,Pozri, keď poprosíš tuto Emily, aby nám s oslavou pomohla, tak môžeš si priviesť kamarátov päť. Môže byť?”
,,Ale Paige sa neráta, nie?” spýtal sa a počúval, aký mu dá na to mamina argument teraz.
,,A čo je vzduch?”
,,Panebože, mami. Okej päť kamarátov, ale ja sa medzi nich nepočítam, však?”
,,O čom dôležitom sa tu rozprávate?” povedala som pre zmenu ja.
,,O probléme ako slon!” vykríkol a namrzene odkráčal s dupotom hore schodmi. Dneska mal byť konečne oddychový deň. No vyšlo z toho len veľké náročné dopoludnie. Hrôza. Po raňajkách som nestihla autobus do školy. V škole som sa vyhovorila na trápnu výhovorku, na ktorej sa učiteľka len pobavila.
,,Emily, to nemyslíš vážne!” zvrieskla Vivien, keď som jej oznámila ten vymyslený ranný trapas.
,,Nič iné a lepšie ako Chameleón môjho brata zdrhol z klietky a ja som ho hľadala po dome ma nenapadlo,” vysvetlila som a jej zabehla voda, ktorou zaháňala smäd a ktorá jej o chvíľu letela nosom.
,,Kebyže aspoň povieš, že ti zdrhol autobus. Čo sa vlastne stalo?”
,,Áno, bolo by to uveriteľnejšie, ale to je okukané, to by mi učiteľka aj tak neverila.”
,,Okej. Uznávam. Je to okukané.”
Kráčali sme do jedálne na obed. Deň prešiel rýchlo. Ako každý iný, pravdaže. S Vivien sa mi rozprávalo fajn. Raz spomenula príhodu v Dinopraku, potom srandovala o zážitku na koncerte Eda Sheerena a teraz akurát klebetila o nezvyčajným projekte Steve Dawllingovej.
,,Mám to aj na videu. Keby si to videla! Je jasné, že keď si vybrala tému sopky, tak bude v triede niekoľko autentických výbuchov, ale toto som v živote nečakala. Vybuchlo to podľa jej plánu, až dovtedy kým ten výbuch nesmeroval na slečnu Jobsovú. S revom zatresla dvere a teraz zrejme ďalej reve u riaditeľa Rossa. Chuderka. Ani to tak neplánovala, ako sa to podarilo. Ale mám taký pocit, že jej to niekto spravil naschvál. Sóda s octom predsa do výšky meter tridsať nevyšplechnú. Či? “
Po dlhej pauze som usúdila, že odpoveď stojí za rohom.
Mykla som hlavou a zadumane som odpovedala: ,,Musel jej to niekto spraviť naschvál. Steve predsa nikomu nič nespravila. Je milá a rada sa skamaráti. Čo som počula, problém ešte s nikým nemala, a už aj viem, kto to bol. Poď, za rohom stojí naša odpoveď.
Mala som zopár predstáv, akoby to osoba stojaca za rohom jedálne mohla podniknúť, no ani jedna sa nezhodovala s realitou.
,,…to si naozaj bola ty, Susain???….”
,,…a to ti nato neprišli???
,,…si dobrá…”
,,Prečo si jej to spravila?” prihovorila som sa, no ignorovala ma ako zvyčajne.
,,A ty aj vidíš, kde stojím? “
,,Hej! Tento komentár si si mohla odpustiť, “ zazrela na ňu Vivien.
,,Tak čo, Hudsonová? Máš v pláne to povedať učiteľke. Dawlingová si to zaslúžila, pretože sa obšmietala okolo Timmiho. Nemala to robiť a už to ani nikdy nespraví vyhodia ju. Škola je tvrdá a takéto výbuchy tu netoleruje. A keď by ju nevyhodia už sa k nemu nepriblíži. Veď hovorím, zaslúžila si to. Prikázala som Grece.”
,,Počkať. Grece v tom ide s tebou? To ste sa na ňu akože spikli?”
,,Áno spikli. Steve sa obšmieta v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Nemôžem za to. A navyše Hudsonová, prac sa mi z cesty, pretože s tvojím správaním a navážaním sa do mňa to s tvojím psom neskončí najlepšie. Stále mi dlhuje tu roztrhnutú drahú sukňu! Tvoj pes nech sa mi ani nepribližuje do cesty.”
“Fajn! Ako chceš, nech je po tvojom, ale Rileyho z toho vynechaj…”
,,Zdrhol ti čo? Zdrhol, pretože si nevidela, kam ideš čo? Dobre, že zdrhol aspoň jeden otravný hmyz ma tu neotravuje. Zmizni mi z cesty, lebo už takáto tolerantná nebudem to si píš! A keď príde do tuhého, ja budem posledná, ktorá sa zasmeje na tvojom neúspechu, Hudsonová! Grace, ideme!”
,,A aby bolo jasné Susain, uvidíme kto sa bude smiať naposledy!” povedala Vivien a ja som pokrčila obočie.
,,Nech si ide. Ona mi zato nestojí. Myslíš, že sa ráno videla v zrkadle? Neviem, kto je uštipačný a otravný hmyz teraz?”
,,Ako to dokážeš brať tak ľahko. Vždy si ťažko znášala odchody blízkych a Rileyho asi najhoršie, tak prečo ti to nevadí?”
,,Viem, že Riley žije. Nemám o tom dôkaz a nemám ani potuchy, kde môže byť, no viem jedno nič alebo nik mi nezabráni milovať ho až kým nebudem mať dôkaz, že už ho neuvidím. V izbe mi svietia dva lampióny ako symbol nádeje… Je viac ako len pes a viac ako len kamarát, bytosť ktorá má neopísateľný cit ku mne. Sme ako dve polovice ktoré jeden bez druhého nedokážu existovať a toto je to puto, ktoré nedokážem vysvetliť jedným slovom. Jednoducho… viem, že… niekde ešte je a myslí na mňa… na naše prvé stretnutie… prvú prespávačku… a…” už som mala slzy v očiach nielen ja, ale i Vivien.
Jasné, že jej nemôžem povedať o našom prvom vhupnutí do jeho a mojej hlavy. Asi by si myslela, že patrím niekam na psychiatriu alebo čo. Musela som si niečo vymyslieť…
,,A jeho prvé prítulné hauknutie, ako by sme si rozumeli,” neklamala som, len som trošku prifarbila pravdu.
,,Emily, ty o ňom hovoríš ako o človeku. Toto som ešte od nikoho nepočula ani od mojej tety, ktorá je neznesiteľná psičkárka. Wow! Už rozumiem, prečo ste sa od seba nepohli ani na krok.”
,,Mrzí ma to. Ešte by som sa porozprávala, ale už ma čaká chémia, takže… zatiaľ ahoj.”
,,Ahoj Emily,” pozdravila a odprevadila som ju ku telocvični. Ja som vyšla hore schodmi a usadila som sa v labáku vpravo od okna.
° ° °
Už len pol hodinu. Hovorila som si, nezabralo to. Keď konečne o pol tretej zazvonil školský zvonček, ktorý oznamoval deti leťte domov, dnešný program je vyčerpaný… vyskočila som, zhrabla tašku a prešla na autobusovú zastávku. Autobus meškal ako vždy. Ledva o tretej som sa doplietla domov a vyvalilo ma na posteľ, kde som zaspala.
Únavné popoludnie!
° ° °
,,Vstááávať!” vykrikoval hlas pri mojej posteli.
,,A tebe už… úplne…preskočilo?” zvrieskla som na Mika a skoro mu jednu nechtiac vylepila. Trochu som sa od ľaku zahnala rukou. UPS! Neschytal to Mike, ale rámik s fotkami, ktorý sa na zemi rozsypal na tisíc nezložiteľných kusov. Mike mal dobrú náladu a šíril ju do svojho okolia v podobe vtipov, zábavných historiek a veselých trochu uštipačných poznámok na jednotlivých členov našej rodiny.
Vtipný podvečer!
° ° °
Po večeri som sa dopracovala ku projektu z angličtiny a príkladom z fyziky. Ešteže je fyzika a chémia len v prvom ročníku. Po dokončení oboch neznesiteľne nudných aktivitách som skonštatovala: nudný večer. Deň sa vyvíjal rozmanito, pocitovo sa vyvíjal dole z kopca: zábavné ráno, veľmi zaujímavý obed, únavné popoludnie, vtipný podvečer a nudný večer!
° ° °
Mám to!
Potom, čo sa mi všetky časti dňa premietli hlavou ako jedna čarovná os udalostí som si uvedomila, že život, ktorý žijem, je ako písomná skúška v škole. Viacerí v nej zlyhajú, pretože sa snažia odpisovať od druhých, neuvedomujú si, že každý z nich má iné zadanie, niektorí sú super úspešní, lebo sa svedomito pripravovali, iní majú šťastie a podaktorí sú šikovní a niečo vedia a niečo si správne tipnú. Po tomto úsudku som sa zamyslela hlbšie a hlbšie.
Je šialené, čo chcem práve spraviť! Sadla som si za stôl k počítaču. Niekto by si povedal, že prakticky na počítač nevidím, no ja mám svoje vychytávky aj na počítači.
Brailovo písmo.
Tramtadadá!
Začala som písať:
Nezabudni, Riley, nech si kdekoľvek som tam s tebou. Minulosť je pánom teba, zmeniť nejde, ale budúcnosti si pánom ty, tej káž aj nemožné, tá ona sa ti bude klaňať až k zemi… Dokážeš to… Mám ťa veľmi rada.
Emily
° ° °
Snažím sa dať život dokopy, ale nikde neviem nájsť lepiacu pásku… Čo by mi tak pre túto chvíľu zocelilo?!….Rozhodla som sa svoje dobrodružstvá s Rileym dať do písomnej podoby. Prsty mi behali po klávesnici a ja som písala, tak ako som to všetko so svojim psím kamarátom zažila… Zaspala som na klávesnici a ráno sa mi za to Mike extrémne smial. Písmenká a bodky mi lemovali líce.
,,Emily!? To si ako sedela pri počítači celú noc? Mami! A ty ma obviňuješ, že hrám celé noci hry. To Emily tu je gambler!”
,,Nehrala som hry! Ehm… písala som domácu z bioly.”
,,Kecáš!”
,,Ponáhľam sa do školy… Čaute!”
Zabuchla som dvere a myšlienkovite som si opakovala otázky z dejepisu…Karol VI., Habsburgovci, Jozef II., kroky, hlas a štekot? Kľúče mi padli na zem a slzy sa mi liali po lícach. Nevidela som ho, no myšlienky hovoria za všetko!
Riley?!
Kapitola 23: Fenomén
Comments are closed