Emily
Cítila som ako ma všetko bolí. Viezla som sa cez množstvo miestností. Bolo počuť rôzne hlasy, ale nikde moju maminu. Všade len samí doktori a nikto známy. Vozík, na ktorom som ležala sa zastavil. Ťažko som prehltla a rozmýšľala som, čo ma čaká teraz a čo sa udeje za dve hodiny. Oči som mala zatvorené pod nejakými tmavými okuliarmi. Nechcela som ich otvárať, pretože som mala unavené viečka.
,,Au…” konečne som sa posťažovala.
Zas som nič necítila. Niečo sa mi snívalo. Nejaký sen alebo skôr nočná mora. Nepamätám si, čo to bolo, ale už som zaregistrovala aj iné veci ako moje myšlienky. Mamina. Jej hlas bol ustráchaný a smutný. Myslela si, že spím, ale aj tak s niekým hovorili potichu. Rukou som si strhla okuliare a pomaly som otvárala oči s nádejou, že uvidím aj niečo iné ako tmu. Zažmurkala som. Začala som sa triasť. Prepadla ma panika ako nikdy predtým. Po žmurkaní sa nič nezmenilo. A ani keď som si dala dole okuliare. Zistila som najhoršiu vec v mojom živote. Stratila som zrak. Cítila som sa ako by som dostala triašku. Nechcela som vykríknuť o pomoc. Nepotrebovala som ju. So stratou zraku mi nepomôže nik. Výkrik stačil len na upokojenie. Niekto potrebuje tabletky na upokojenie, ale mne stačí len výkrik. Klamala som samu seba. Maminu som potrebovala a to súrne. Laserová operácia ma pripravila o zrak a mamina ma, dúfam aspoň trochu upokojí.
,,Mami?”
Rozplakala som sa.
,,Neboj, tu sme,” prehovoril ku mne tatino.
Trhlo so mnou. Nezaregistrovala som, že tu je aj on.
,,Kde si?” spýtala som sa tatina.
Chytil ma za ruku. Asi bolo ťažké vysvetľovať slovne, kde sa práve nachádza. Zostalo mi málo síl a moje oči boli celé uplakané a červené od sĺz. Zatvorila som ich, lebo som vedela, že už nikdy denné svetlo nevidím a tak si budem musieť zvykať na tmu. Zdriemla som si, ale v podvedomí som počúvala množstvo hlasov…
° ° °
V nemocnici som si prežila mnoho vyšetrení. Po dvoch týždňoch ma pustili domov. Celé dva týždne ma nemohol nik utíšiť, stále som plakala a takmer vôbec nerozprávala. V nemocnici som zistila, že rodina pri vás stojí nech sa stane čokoľvek. Môžete byť dokonalý alebo môžete byť úplne obyčajný, nešťastný, nevrlý, či smutný. Pre vašu rodinu ste výnimočný tak či onak.
Keď som raz sedela na mojej posteli premýšľa som: Moje oči boli ako dym. Chýbala im iskra. Chýbal im malý plamienok ohňa.
Zaspala som. Ráno som sa zobudila a oči sa mi pomaly roztvárali. Všade bola hmla, taká ako noc pred búrkou. Stále som si nezvykla na nezvyčajné videnie. Vlastne nevidenie. Je to kruté, ale je to tak. Šanca, že zase uvidím denné svetlo je mizivá. Priam nulová. Oči som mala hmlisté a sivé. Ako dym…
Chcela som sa po ne vrátiť, ale už som nevidela na cestu. Všetci okolo ma brali ako odvážnu a nebojácnu. Hovorili ako hrdinsky to zvládam. Ale je to len pretvárka. Bojím sa a môj smútok ma ničí. Som úplne na dne. Ešteže ma drží nad vodou moja rodina a kamaráti. Keby nebolo rodičov, Mika, Vivien a dvojičky, neviem čo by nasledovalo. Mala som pocit, že som na pokraji svojich síl. Nič. Temnota. A tam nesmiem padnúť. Musím tu byť aspoň pre nich. Nech sa akokoľvek snažia, ale nik z nich netuší, aké to je byť po nevydarenej laserovej operácii a ešte k tomu v tínedžerskom veku. Mám sedemnásť. Mám život pred sebou, ale vidím – teda vlastne nevidím – že moc šancí na umelectvo nemám. Na internete moc inšpirácii nebolo ako sa naučili slepí maľovať, kresliť, tvoriť, či profesionálne sa umelecky realizovať.
° ° °
V izbe bolo chladno. Chytila som sa rámu postele, neisto som urobila niekoľko krokov a pomaly som nahmatala kľučku na dverách. Ešte pomalšie som otvorila. Predo mnou ma čaká ešte veľa prekážok a jedna z nich sú schody. Prvý. Druhý…. Au. Dva schody. Ehm. To je teda rekord dnešných dní. Mike ku mne pribehol do sekundy a jemne ma stisol za ruku. Neohrabane som sa postavila zo schodov a už som stála na rovnej podlahe. Mamina a tatino chystali raňajky.
,,Emily, dáš si niečo?” spýtal sa tatino.
,,Nie, ďakujem,” odpovedala som.
Po tabletkách čo do mňa nasypala sestrička v nemocnici som na jedlo chuť nemala. Sadla som si na gauč. Druhé au. Prisadla som ovládač. Aspoň sa nemusím obťažovať hľadať ho v drevenom šuplíku nášho konferenčného stolíka pri gauči. Prepínala som podľa zvuku. Politika, Tom a Jerry, Harry Potter. Harry Potter. To si nechám. Ale no tak! Reklama. Vypla som televízor a odskočila som z pohodlia gauču. Zase som zakopla. Pred incidentom s laserom som si mala pozorne preštudovať nás byt všetky jeho rohy a hrany akurátne na zakopnutie. Mamina pribehla s lekárničkou.
,,Mami, nemusíš,” vyprskla som zo seba, ,,prepáč, nechcela som to povedať tak kruto, “ ospravedlnila som sa jej.
Bola smutná a na slová mala málo sily. Iba prikývla. Úplne som si ju predstavila ako prikývla, hoci som ju fyzicky nevidela. Je to zvláštne ako ľudský mozog funguje. Dotĺkla som sa do kuchyne a napila som sa vody z pohára, ktorý zo zvyku vždy nechávame blízko pri umývadle v kuchyni a tak som ho „pri hľadaní” našla pomerne rýchlo. Keď už nejem tak prestať piť teda v pláne nemám. Čaká ma ešte mnoho úskalí a zdolávačiek, ale najprv mám ešte jeden plán na dnes.
Rodičia sa po raňajkách tiež začali chystať. Tatino berie Mika do kina a ja pôjdem konečne niekde na vzduch. Mamina ma odprevadí do parku, kde ma čaká Vivien.
Kapitola 12: Rozhodnutia
Comments are closed