Emily
Vedela som, že ho stretnem. Dotĺkla som sa na lavičku a stále som počula, že pri mne cupitá.
,,Kto si?” spýtala som sa v myšlienkach. Bála som sa to povedať nahlas. Bála som sa kto mi odpovie.
,,Mňa sa báť teda nemusíš. Volám sa Riley a som… pes,” hlesol nedočkavo.
Nečakala som, že budem počuť psa. Asi som sa zbláznila. Keď ma operovali myslím, že im laser ušiel až do mozgu a urobil mi tam šarapatu.
,,Ty si naozaj pes?” spýtala som sa začudovane.
Psí život musí byť ľahší ako ľudský. Zamyslela som sa.
,,Áno je a to doslova,” odpovedal na nevyslovenú otázku.
Ten šialený pes ma počuje?
,,Áno som šialený a počujem ťa.”
,,Nehrab sa mi v hlave,” povedala som.
,,Okay.”
To som teda dopadla. Nič nevidím, počujem psy a úplne mi preplo.
,,Môžem ti veriť? Potrebujem niekoho, kto ma bude ochraňovať. Psy som mala vždy rada, ale nikdy som ich nemohla mať.”
,, Pravdaže.”
,,Ale hovorím ti, keď sa stretneš s Hugom tak sa od nás psov budeš radšej držať ďalej,” počula som ako sa v duchu zasmial.
,,Budeš môj ochranca?”
Som šialená, že dôverujem psovi. Ale bol úžasný. Cítila som to. On ma nezradí.
,,Áno. Budem.”
,,Ďakujem.”
Čas je os udalostí. Niektoré zabudneme, niektoré prebehnú veľmi rýchlo a niektoré zastaviť nechceme. Tak tú poslednú variantu som si vybrala. Ale čas letí s ním pomalšie, pretože zvyčajne hovorí iba on. Je zábavný. Konečne mám svojho osobného ochrancu. Všetko som si uvedomila. Je to ochranca. Môj ochranca. On je ten, na ktorého som čakala, ktorého potrebujem. Prišiel do môjho života takou náhodou. Kamarát, na ktorého stojí za to si počkať. Mám ho rada takého aký je a vždy bude len môj.
Riley je môj osobný štvorlístok. Hľadal sa mi ťažko, ale keď som ho našla mám obrovské šťastie.
,,Takže, ja ťa počujem.”
,,Áno. Stopercentne.”
,,Neuveriteľné.” čudovala som sa.
,,Áno, máš pravdu neuveriteľné.”
,,Ale ako?”
,,Tvoj stratený zmysel vidieť bol nahradený novým zmyslom. Dokážeš vnímať, čo si myslia zvieratá a preto…”
,,Takže za to, že nevidím ťa teraz počujem?” spýtala som sa, keď som mu nedočkavo skočila do reči.
,,Áno. Budem tvojimi očami. Psími očami.” Tú jeho peknú vetu si uchovám.
,,Niečo dôležité ti teraz poviem. Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné…” tak trochu mudroval Riley.
,,To je z malého princa. Ale musím uznať, povedal si to pekne.” odvetila som milo.
,,A ako vlastne vyzeráš Riley?”
,,Som šialený pes plemenom zlatý retriever. A som vážne gentleman.”
„Takže zlatý retriever… A koľko máš rokov?” vyzvedala som.
,,Za dva týždne šesť,” vyprskol.
,,Prečo sa na tom hneváš?”
,,No ja som pes a chcem byť ešte šteňa a nie dospelý a nudný starec.”
,,Aha.” zasmiala som sa.
Konečne niekto kto sranduje, pretože okolo mňa ma všetci iba ľutujú aj keď sa to snažia všemožne zakryť. Dokonca s tým začala aj Stella a pridala sa aj moja sesternica Daphne.
,,Ó nie, Daphne!” vykríkla som nahlas.
Pohladkala som Rileyho po chlpatej hlave.
,,Riley prepáč… musím ísť. Dnes má prísť moja sesternica aj so starou mamou z Dublina.”
,, Počkaj. Kde bývaš?”
,,Cyprus Street.”
,,Počkaj, prosím…” poprosil ma a počula som ako niekde ubehol.
Prišiel s niečím čo sa podobalo na povrázok alebo lanko. Cítila som drsný povrch špagátikov.
,,Riley? Čo to je?” vlhkým ňufákommi drgol do ruky.
,,Mám obojok. Uviaž mi to tam a ja ťa bezpečne dovediem domov. Bude to začiatok nášho spoločného príbehu.”
,,Mám oči iba pre teba…” pomyslela som si a myslím, že som to aj šeptom vyslovila.
,,Em… Kde ideme?”
Pod nohami som cítila zem, trávu a mokrú hlinu. No to budú moje topánky vyzerať. No čo už, aj tak ich nevidím.
,,Ideme krížom cez park?” spýtala som sa.
,,Hugo správaj sa trochu ide dáma!” V mysli som počula som hlasy neznámych.
,,Sklapni ty blbec!” dirigovali sa navzájom.
,,Hugo, ticho a Ben to isté!” povedal povýšenecky Riley.
„Hm… ak ich myšlienky počujem ja. Počujú má oni?”
,,Mhm… počujeme úplne všetko. Aj to čo ti práve prebleslo hlavou.”
„Áno, som to čo si si myslela,” ubezpečil ma jeden z haukáčov.
,,Som Emily. Ty si asi Ben však?”
,,Áno to je bohužiaľ, Ben. Ja som Hugo, krásnejší a pôvabnejší. Och, prepáč, Ben ospravedlňujem sa za svoju krásu a neodolateľnosť.”
,,Chceš zrkadlo?”
,, Načo?”
,,Aby si sa mohol zľaknúť samého seba.”
,,Blbec!”
,,Ty …”
,,Chalani, no tak už dosť! Ben ty prestaň hľadať zrkadlo a Hugo ty kľudne pokračuj v predstavovaní seba Emily.” Riley pozastavil debatu haukáčov.
,,Pozri Emily!”
,,Čo… wow!”
Keď ma Riley na to upozornil, bolo to perfektné. Ja som videla, čo si myslí, jeho obraz čo sa mu premietal v hlave bol úžasný. Videla som jeho očami, ale trvalo to chvíľu, len krátky okamih, či skôr záblesk reálneho obrazu prítomnosti. Videla som tmavohnedého labradora, ktorý bol zrejme Ben. Druhý čokoládovo hnedý – taktiež – labrador bol Hugo žmurkol na mňa a potom… zase tma. Bolo to perfektné. Tým, že dokážem čítať Rileyho myšlienky, vidím čo si premietal v hlave.
,,Wow, wow, wow.”
Ešte som to nevedela spracovať a tak som iba wowkala.
,,Ako si to dokázal? Vie to aj Hugo alebo Ben alebo iný pes?” spýtala som sa Rileyho.
,,Ja neviem ako som to urobil, ale dokážem to znovu zopakovať. Aspoň myslím, že to viem zopakovať, ale je to ťažké. Skús to ty, Ben.”
Riley vyzval oťapeného Bena. Po chvíli som zistila, že nič.
,,Nič,” povedala som sklamane.
,,Už to mám!” vykríkol spokojne Hugo, ,,tým že ste s Rileym ktohovie ako spojení, dokážete to len vy dvaja ale Riley to vie alebo nevie zopakovať takže… asi blbosť čo?”
,,Nie, dáva to logiku,” zamyslel sa Riley.
,,Mňa to vážne zaujíma, ale ja už musím ísť. Môžeme sa stretnúť večer o pol siedmej pred naším domom.” oznámila som zaujatým chalanským psom.
,,Áno, poďme. Tak nazdar, chlapi.”
,, Čaute hrdličky,” povedali naraz Ben a Hugo.
Vyplazila som na nich jazyk. Ale len kamarátsky. Keď sme došli ďalej zamýšľala som sa: ,,Riley si skvelý kamoš. Viem že sa poznáme sotva deň, ale viem, že… proste to viem. Mám ťa rada. A ďakujem, že si to skúsil a vrátil si mi zrak tvojimi očami. Naozaj ďakujem.”
Poďakovala som najlepšiemu kamarátovi.
,,Samozrejme, Emily. Čakal som kým ťa stretnem. Od narodenia som vedel, že mojím poslaním budem niekoho chrániť. A ty si môj hrad, ktorý treba chrániť. Aj ja ďakujem.”
,,A sme si kvit.”
,,Aj ja ťa mám rád Emily.”
,,Ale ja som len obyčajné dievča,” zamrmlala som
,,Pre iných si len obyčajná osoba, ale pre mňa môžeš byť celým svetom.”
A to som si myslela, že ma už ničím nemôže prekvapiť.
Za takú motiváciu do života by bolo asi fakt neslušné nepoďakovať.
,,Si milý. Ďakujem!” odpovedala som napokon.
Usmiala som sa a aj on zdvihol hornú peru do úškrnu. Prechádzka bola nezvyčajná. Lanko, ktorého som sa držala bolo pevné ako naše priateľstvo. Riley je ten, na ktorého som dlho čakala. Doslova ma viedol. Keď mi myšlienkovite povedal, že sme doma na záhrade tuho som ho objala.
Riley a Emily navždy.
Kapitola 15: Jeden pre druhého
Comments are closed