Riley
V aute som sa nudil. Emily dakde zdúchla a ja som sa najprv pozeral na okoloidúcich. To ma nudilo, tak som zmenil polohu a ľahol som si na zadnú sedačku. Aj to ma nudilo a tak som sa znova pozeral von otvoreným oknom. Minúty utekali ako hodiny a ja som už bol aj hladný.
V tom som zacítil prekrásnu vôňu. Potom som tú krásu už aj videl. Dodávka vykladala mäso, mäsko, mäsinko do najbližšieho obchodu. Neváhal som ani chvíľu a vyskočil som cez okno auta k dodávke. Voňalo to úžasne a začal som sa zalizovať. Keď som sa skryl za roh dodávky prišiel týpek s chocholkom na hlave a deravou zásterou, no našťastie ma nevidel. Naskočil som do dodávky a skryl som sa ku mrazničke s mäskom, okienkom som sa poobzeral či niekde nevidím Emily, ale ešte neprichádzala a tak som si uchmatol bagetky z prázdnej prednej sedačky.
Mňam…
Začal som ovoniavať vône, čo boli naokolo a všetko mi zrazu prišlo na chuť. A v tom dvere sa zavreli a ja som zo strachu skoro upustil. Znova som sa dal za mraziak a vodič štartoval auto. V malom tanieriku som našiel ešte aj kuracie krídelká a do tridsiatich sekúnd ich už nebolo. Auto pomaly prechádzalo cez parkovisko a ja som zbadal pobehujúcu a zúfalo volajúcu Emily. Nemohol by som šteknúť, lebo by ma týpek hodil do útulku za to, že som “túlavý” pes. Skúšal som sa s ňou spojiť myšlienkami, ale bola ďaleko a auto už vychádzalo z parkoviska.
Slzy jej stekali po tvári ako vodopád. Skúšal som veľa spôsobov ako sa dostať von a prísť ju utíšiť. Bolo neskoro. Vyšli sme na diaľnicu a ja som ju poslednýkrát uvidel. Nevedel som kam ideme a ani či sa budem môcť vrátiť. Ľutoval som, že som sa nechal zlákať vôňou úžasného pečeného bravčového alebo kuracieho najlepšieho mäska, ale Emily mi to nikdy nenahradí. Spať sa mi nedalo a tak som len ležal a vykukovali von otvoreným oknom. O hodinu som si všimol, že ideme niekam na sever. Cestou som zbadal malý zelený domček, ktorý mi pripomenul môj domov v Londýne. Premýšľal som či sa domov niekedy vrátim… ale nič nie je nemožné.
° ° °
Po dvoch hodinách som vyhlásil, že je nemožné sa vrátiť domov. Konečne sme zastali a ja som uvidel tabuľku Solihull. Je od Londýna tak vzdialený, že aj koniec sveta mi teraz pripadá ako lepšia voľba. Vhupol som do krabice s klobásami, ale bol som tak prežratý, že som sa na ne pozrel a prišlo mi z prejedenia zle. Krabica bola veľká a so mnou aj ohromné ťažká. Týpek z auta si vypiskoval dajakú pesničku a mne to liezlo na nervy. Keď ma už konečne pustil na zem a odišiel pre ďalšie veľké krabice, vyliezol som von a bežal som, aby ma nikto neuvidel.
Túlal som sa ulicami a pripadal som si ako v labyrinte plnom zombíkov. Mimo Londýna som ešte nikdy predtým nebol a preto mi všetci ľudia a všetky psy pripadali trochu inak. Neviem čím to bolo. Prechádzal som sa a natrafil som na malú čivavu, ktorá mala oči ako chameleón (po oboch bokoch a neprirodzene vypúlené). Štekala ako zmyslov zbavená a potom som z nej konečne dostal, že sa nachádzam na rodnej ulici Williama Shakespeara. Vyzeralo to tam pekne až na priveľmi objemného chlapíka v obrovskom kožuchu. Chvíľu som mal pocit, že sa sem zatúlal Rokfortský hájnik Rubeus Hagrid z Harryho Pottera. Mne sa naozaj podobal na neho. Kráčal som a kráčal. Prešiel som na naozaj extrémne farebnú ulicu, kde som našiel štvorhviezdičkový hotel s obrovským nápisom: Hotel Indigo Stratford Upon Avon. Keď recepčný vchádzal dnu obrovskými točiacimi dverami, pretisol som sa na vozík s kuframi a on ma spokojne previezol na štvrté poschodie do sedemdesiatej ôsmej izby, kde sa hralo malé chutné dievčatko s tmavými vlasmi a jej rodičia sa akurát vybaľovali. Kufre recepčný vyložil a ja som vbehol do kúpeľne. Čakal som kým rodinka odíde a malé dievčatko mi pripomenulo Emily, keď mala päť rokov. Ukazovala mi fotky dva dni po tom čo sme sa spoznali.
Keď bol vzduch čistý manželia s dcérkou sa vybrali na večeru vliezol som do skrine a tam som strávil noc. Bolo mi tam na príjemne. Teplúčko v skriňovom peliešku ráno vystriedal chlad. Keď sa rodinka zobudila išli hneď po raňajkách kamsi nablýskaným autom.
V hoteli mi bolo dobre, ale je čas sa vydať na dlhú cestu naspäť domov. O desiatej som bol na autobusovej stanici, keď sa v tú chvíľu strašne rozpršalo. Bolo mi to úplne jedno, že prší. Ja Emily potrebujem a ona potrebuje mňa. Po chvíli som bol premočený ako zmoknutá myš. Keď som utekal, rozmýšľal som, či je lepšie ísť po ceste alebo lesom. Vybral som si les. Na ceste by ma mohli odchytiť a potom rovno tresnúť dverami v útulku. Už pri prvom konáriku som si roztrhol obojok. Pozrel som sa naň a posmešne som zdvihol obočie. Nerozumiem ako som ho mohol roztrhnúť na tri časti. Nemal som ani minútu nazvyš. Musel som utekať a prísť čo najrýchlejšie ku Emily. Les bol nekonečný a ja som potreboval aj spať. Mohlo byť okolo obeda, keď som sa usadil pod spadnutý strom zachytený dvoma balvanmi a tie tak pekne tvorili malú jaskynku. Spal som maximálne hodinu, lebo ma zobudilo studené decembrové slnko. Vstal som a otriasol som sa od lístia, v ktorom som ležal.
Prišiel som do malej dedinky, kde krásne voňal niekoho obed. Prešiel som opatrne cez cestu a chodil som ulicami. Aj keď bol síce obed, domy vyzerali temno a strašidelne. Dedinka s názvom Witney. Jeden bledozelený domček na úplnom konci hlavnej ulice sa mi zapáčil a tak som si sadol pod okno. Milá slečna vyložila na prednú parapetu horúce chlebíky vytiahnuté z rúry. Slečna mi jednu polovicu podala a ja som s ňou cupkal pod striešku. Najedol som sa a išiel som si vypýtať ešte niečo na pitie. Zaškrabal som na horárove dvere a ten má vykopol, len čo ma videl – a ešte dokonca po mne hodil starú bagandžu. Nevychovanec jeden! Trhne ma, keď na mňa čo i len mucha pristane a nie aby po mne jeden starý pomätený čudák hádzal svoje smradľavé papuče.
Smutne som kráčal ďalej popri lese. Už nech som konečne doma, doma, doma… pomyslel som si. Bežal som horou, lesom, lúkou a hájom. Nekonečná cesta mi utekala pomaly a ja som nevedel nájsť východ z ,,bludiska” stromov. Som strachopud a hrozitánsky sa bojím medveďov – aj keď som žiadneho nikdy nevidel. Vraj v Anglicku medveď nežije, ale ja si myslím, že aj medveď na obrázku je nebezpečný. Tina sa mi za to smeje. No a čo tak sa bojím medveďov. Pri tom rozmýšľaní som si zakliesnil prednú labku pod obrovský kameň a začala mi tiecť krv. Nevedel som si ju odtiaľ vybrať a tak som začal štekať a skuvíňať. Nik ma však nepočul. Nevedel som, či sa odtiaľ niekedy dostanem. Bolelo to a ja som sa bál, že sa ku Emily už nedostanem. Od bolesti som zamdlel a labka ma stále bolela.
Kapitola 20: Vodopád
Comments are closed