Emily.
,,Ešte raz?” spýtala som sa maminy a absolútne som nechápala, čo sa deje.
,,Ako to, že Riley nie je v aute?”
Začala som ziapať, pretože mi už dochádzali nervy a už som mala slzy na krajíčku. Desila má predstava, že Riley sa niekam vyparil. Bol to fakt nevydarený vtip a ja som bola zmätená, že v tej chvíli by som si nespomenula na vlastné meno. Stále som bola vtom, že sa objaví niekde z rohu vedľajšej ulice s kuracím mäsom v papuli a potom sa mi zašmudlaný ošuchne o nohu.
Keď sme prišli domov mamina vytlačila Rileyho fotky a dala vytlačiť obrázky s nápisom: Hľadá sa pes. Je to zlatý retriever a má zelený obojok. Pod jeho fotografiu dala aj telefóne číslo a adresu nášho bydliska, keby ho niekto uvidel. Sadla som si k oknu a rozmýšľala som, aký je deň bez Rileyho ťažký. Nemám sa s kým doťahovať a nikto mi nedáva uštipačné poznámky, nikto sa so mnou nerozpráva len v myšlienkach. A najhoršie na tom je, že nikto z tohto domu necíti ako sa teraz cítim. Zvyčajne bol môj odborný asistent Riley, ale teraz si musím vystačiť sama. Samota mi nevadí, vadí mi, keď necítim istotu, že pri mne niekto stojí, niekto kto mi rozume ako nikto iný. Môžem byť v dome sama, horšie je, keď som sama v mojom novom svete a navyše bez Rileyho. Rukou som si zotrela z líca slzu. A vtom niekto zavolal. Utíchlo to, ale po minúte znova.
,,Emily…Em…i…ly…!” kričal na mňa neznámy hlas.
,,Ben? Hugo?” spýtala som sa začudovane a zoskočila som zo stoličky a otvorila som dvere. Zbehla som dole schodmi ako víchor a už ktosi zaškriabal.
,,Emily, ahoj! Kde je Riley, neviem ho nikde nájsť! Len mi nepovedz, že bežal za tou vevericou, čo mu každý deň trieska orechy na okno!”
,,Nie obávam sa, že veverica by ho už dávno omrzela. Neviem ho nájsť. Myslela som, že je niekde u vás, ale tam sa už bol pozrieť tatino a tak moja posledná nádej pomaly vyhasla…” vyhlásila som a spomenula som si na Rileyho.
S Benom a Hugom sme prebrali konšpiračné teórie o jeho nájdení a o tom kde by mohol byť. Na rozlúčku som im zakývala a potom som prišla naspäť domov. Zložila som si hlavu do dlaní a začala som plakať.
Život bez niekoho na koho ste naviazaný je zrazu bez neho ťažký. Zmizne vám pred očami…a spomienky na neho sa začnú rozmazávať vašimi slzami ako vodové farby. Tá rieka sĺz, ktorú ste vytvorili z obrovského smútku sa zrazu premení na búrlivý vodopád, ktorý zmetie všetky dobré spomienky a premení ich na smutné. Zostane vám len jedna, ktorú už však nesmiete pustiť dolu vodou. Ona je tá, ktorá vám dáva čo i len tú najmenšiu možnú nádej na to, že dôležitá bytosť, na ktorej vám záleží ešte niekde na svete je a myslí na vás, na presne tú istú spomienku ako teraz vám prebehla v hlave.
Riley mi je viac ako len pes, viac ako len bytosť. Je mi niečo ako… jednoducho, keď ste na niekoho naviazaný nepomenovateľným putom, nedokážete vysloviť čo pre vás vlastne znamená. Slzy mi stekali po tvári, ale moju poslednú nádej mi vodopád sĺz nestrhne. V hlave som si vytvorila obraz vodopádu, ktorý strhol malú loďku, ktorá sa bezmocne trmáca pomedzi smutné spomienky. Tá zvláštna loďka je žltej farby a ukazuje mi svetlo – svetlú spomienku, ktorá sa plaví pomedzi búrku tmavých a čiernosivých myšlienok plných žiaľu a smútku. Loďku nezastaví nič. Žiadna prekážka. Nesie sa ako kozmonaut v beztiažovom stave. No niečo ju môže zastaviť. Môže ju to buď zastaviť alebo napomôcť. Predstavujem si námorníka, ktorý ju privoláva k sebe nejakým neuveriteľným kúzlom. Loďka je pár metrov od pevniny a taktiež pár nebezpečných metrov od smrteľného vodopádu, ktorý ju rozdrví. Uvažujem, kam sa živá spomienka v podobe loďky dostane? Premení sa na tmavú búrlivú spomienku a zanikne medzi ostatných? Alebo nájde svojho strateného majiteľa a pozbiera všetky sivé spomienky a premení ich na žiarivé a jasné?
Kapitola 21: Kozmonaut
Comments are closed