Riley
Strhol som sa, keď mi na nohu kvaplo niečo pálivé. Ležal som niekde pri ohni, keď som zacítil ľudskú ruku, ktorá na hladkala po chrbte. Zacítil som pálivú bolesť, zafňukal som a zakňučal. Ľudská milosť mi pripadala vždy zvláštna a láskavá a hlavne dnes. Potreboval som ju ako Emily. Cítil som, že nejako trpí a stále ma to trápilo. Spomienka na ňu ma zahriala a aj schladila. Schladila, lebo som necítil jej prítomnosť. Bola to len akási túžba mať ju pri sebe. Prelud, ktorý sa má snaží zmiasť z cesty a ukazuje mi len tmavé spomienky. Zacítil som, že na mňa myslí. Aj keď je odo mňa kilometre ďaleko. Cítim, že sme tak ďaleko a zároveň tak blízko. Je to čudný pocit. Naozaj čudný.
Zaspal som, ale inak ako som zvyknutý. Bolesť utlmovala horká tabletka, ktorá mi bola daná. Bolesť zrazu stíchla. Zobudil som sa a nado mnou sa skláňala aká si čudná žena v kožušinovej veste podobnej medvedej srsti. Tak a je po mne. Teraz ma zje a potom bude v mojom kožúšku chodiť po svete a to bude koniec môjho posolstva na Zemi.
Čudesná žena vyzerala hrozivo, ale srdce mala ako som čoskoro zistil veľmi dobré.
,,Ahoj psík,” pozdravila ma.
Nepoznal som ju. Pokrivil som nos a potom zavoňal vôňu klobás.
„Riley prestaň. Zabudni! Už raz si sa do kaše dostal. Ani na tú klobásu nepomysli,“ nahováral som si.
,,Daj si,” núkala mi klobásu, ale ja som hlavu odstrčil ako gesto „nechcem“. Poslušná tetuška, pousmial som sa a ona ma už radšej s jedlom netrápila. U tej milej pani som zostal ešte tri noci, kým sa mi zotavila labka. Chodila so mnou na prechádzky, naháňal som motýle, potom som naháňal aj splašené stádo jej čudesných oviec a skamarátil som sa s domácou kravou – aj keď ona stále iba múkala a sťažovala sa, aký som len uštekaný pes.
,,Rada by som si ťa nechala, ale som si istá že niekomu patríš,” šepla, keď som odchádzal na ešte poriadne ďalekú cestu za Emily.
„Ďakujem za starostlivosť Tarisa“, pomyslel som si v duchu a ona ma pohladkala za uškom. Oblizlo som ju a už som utekal nájsť moju druhú časť – Emily – bez ktorej nedokážem existovať.
° ° °
Utekal som ani neviem kam. Cítil som ako kozmonaut, ktorý blúdi vesmírom. Všade samé prekážky, ktoré mi stoja v ceste ako meteority. Som… som ako kozmonaut bez svojej rakety. Túžil som sa pozrieť na niečo nevšedné, no moja raketa ušla. Nevidela bezo mňa na cestu a bezo mňa nenájde správnu cestu. Niekto ju musí riadiť. Musí jej veliť a hovoriť jej, čo má robiť. No táto bytosť jej chýba. Kozmická raketa mi utekala a nemal som šancu ju chytiť. Schovávala sa tu tam. Život jej pridelil priveľa ale ja som ten, ktorý jej to všetko vynahradí.
Už som na ceste Emily! Bežal som dlho. Zákruty ma viedli ani neviem kam. Cesta sa absolútne nenormálne kľukatila a zamotávala. Prešiel som štrnásť hodín a dvanásť minút. Zopár ľudí, ktorí sa na mňa nemilosrdne pozerali mi pribehli pod cestu. Bola neskorá noc, keď som sa uvelebil pod zoschnutým stromom na konci dedinky Bovington. Na pocestnej tabuli bolo trojmiestne číslo a podľa toho som usudzoval, že Londýn je odtiaľto ešte poriadne vzdialený a domov ma čaká ešte dlhá cesta. Ale ja to dám.
Kapitola 22: Lampióny
Comments are closed