,,Do kelu!” zanadávala som.
Za stotinu sekundy som bola na nohách.
,,Nie. Nemôže byť pondelok!”
Smola.
Je.
Škola a zase hrozní učitelia. Prečo len tie prázdniny nemôžu byť o týždeň dlhšie? Vliekla som sa dolu schodmi ako ešte pomalší slimák. Rodičia s Mikom už jedli cereálie. Pozerali na mňa, ale absolútne som netušila prečo. Kývla som im, ale na slová som sa nezmohla. Na to som ešte moc unavená. Mike sa začal rehotať. Nechápem na čom. Ďalej som sa vliekla do kúpeľne a zazrela som svoj obraz v zrkadle. A toto je kto? Toto, toto…
Nie!
V zrkadle som vyzerala ako strašiak z poľa, ktorého sa ešte aj vrany boja. Alebo v mojom prípade sa na mne smeje aj môj mladší brat. Schmatla som kefu a rozmýšľala som ako dobre, že som si rozplietla vrkoče. To by moja hlava vyzerala naozaj ešte horšie ako dnes. Začala som sa česať. Au. Vyšla som z kúpeľne a sadla som si ku stolu. Mike sa ďalej smial.
,,No, ha ha ha!” zazrela som na neho.
Zobrala som lyžičku zo zásuvky v kuchyni a misku z drezu. Otvorila som chladničku a vytiahla som mlieko. Presunula som sa do špajzy, kde som sa zohla na spodnú poličku a vytiahla som cereálie. Teleportovala som sa späť na svoju stoličku a Mike sa stále chichotal.
,,Mike,” upozornila ho mamina.
Ja som na neho súrodenecky zazrela. Cereálie mi dnes moc nechutili a tak som zo päť odsunula na okraje misky lyžicou. Mike dojedol ako prvý. Teda ak sa to dá nazvať jedením. On doslova hltá. Niekedy mám pocit, že je všežravec. Teda až na klince a skrutky. Aj keď sa hovorí, že pre ľudský organizmus je dôležité železo žiadny člen našej rodiny neochutnal skrutky a klince. Na to sa nikto neodvážil. Radšej by som zjedla cibuľu, ktorú z duše nenávidím, ako by mi malo upchať žalúdok. Ale preč od jedla. Vraciam sa do reality, kde sa klince nejedia.
September a ešte celý nový školský rok pred nami.
Jupí!
Pomyslela som si znudene. Umyla som si po sebe a aj po hltačovi a rodičoch. Keď som mala hotovo išla som sa prezliecť z tesných riflí do ešte tesnejších. Rozmyslela som si to. Dnes je mimoriadne pekne – na to, že je september a som v Londýne. A tak sa mi oplatí dať si žltú sukňu. Zavrela som dvere a dobehla som ku skrini. Hrabala som sa v oblečení až som na ňu narazila.
,,Mám ťa!” zvolala som šťastne.
Ale čo k nej?
Ja neviem. Zase som sa ponorila do hĺbky mojej skrine – založenej skôr na topánkach ako na šatách, tričkách, sukniach a nohaviciach – a hľadala som dvoje nadkolienky. Jedny tmavomodré so sedmokráskami a druhé čierne s červenými srdiečkami.
,,Ha!”
Našla som ich a rýchlo som sa obliekla.
Dala som si nakoniec srdiečkové a plánovanú žltú sukňu s bielou košeľou. Poobzerala som sa v zrkadle a rýchlo som si vyčesala drdol. Dala som si červené členkové čižmy a zobrala som svoju slniečkovo žltú školskú tašku.
Vivien už nedočkavo trúbila pred domom. To je už pol ôsmej?
Do kelu.
Z izby som vybehla a schody som brala po troch. Popri mamine som len tak prefrčala. Tatino stál na prednej záhrade tak tomu som aspoň zakričala ahoj. Nasadla som do Vivieninej bielej Škody a už štartovala.
,,No nazdar!”
Hovorí to dosť často a lezie mi to na nervy. Nemôže to vymeniť za normálne ľudské jednoduché ahoj?
,,Ahoj Vivien!” pozdravila som sa jej.
Cestou sme sa viezli potichu. Niežeby sme si nemali čo povedať, skôr sa nám nechcelo hovoriť. Obidve sme dúfali, že škola sa zázrakom preloží o dva týždne kvôli kontrole alebo poruche. Zázraky sa nedejú na počkanie, na to som si zvykla. Už sme boli pred školou. Chodím do Art Academy school kúsok od domu. Teda autom je to kúsok od domu.
,,A ty si akože… Em… nemohla zaparkovať ešte ďalej?” hodila som na ňu spýtavý výraz.
,,Nie. Začiatok školského roka. Musíš sa trochu prebehnúť pred telesnou. Poď.”
Vysadla z auta. Mala nádherné zelené tričko a čierne lesklé rifle s čiernymi lodičkami. Nechápem, kto si dá do školy lodičky.
,,No pod už!” kričala a ťahala ma za ruku. Ledva som vysadla z pohodlnej sedačky auta. Ľavou rukou, ktorou ma neťahala von z auta, som zhrabla žltú školskú tašku zo zadnej sedačky a už som stála na svojich srdiečkovo čiernych nohách.
Deň bol nudný. Moje želanie je, aby som celý zostatok školského roka nesedela takto znudene v školskej lavici! Teším sa na normálny školský deň a odborné umelecké predmety.
Vivien doslova hltala školskú atmosféru, keď sa nemusela učiť. Ale to len dnes. Ráno si vypila dve kávy, ale zajtra bude odpadnutá a unavená ako ja. A znudená…
V škole máme i matiku. Logika, matika, fyzika, chémia a mnoho ďalších logickochemickoprírodovedných predmetov, ktoré sa vyučujú v škole, mi nejdú. Teda päťky nezbieram. Ale nezbieram ani jednotky, nie som filatelista.
Nie.
Ja som nikdy nebola najlepšia z triedy. Ale tým, že som na novej škole rok dostala som aj horšiu známku ako dvojku . Nikto nie je dokonalý, ale učivo sa nemení. Škola, hodnotenie a klasifikácia vždy, ale naozaj vždy ostanú rovnaké. Horšie ako ja je na tom Mike. Občas mu v žiackej knižke náhodne pristane štvorka.
Tak ja s ním trávim čas – svoj voľný čas – a on mi donesie domov štvorku?
No toto nie.
Chvíľu som to vydržala, ale potom som si povedala, že sú to jeho známky a nie moje. Keď potrebuje prídem a keď ma nepotrebuje otravuje aj tak.
Matika ma nebavila, ale pani učiteľka Amanda Dragonflyová je celkom milá. Ale aj tak má prezývku Vážka. Neustále pozoruje okolie a pritom si myslí, že je neviditeľná, keď stojí pri sklených dverách a pokukuje po chodbe, kde majú žiaci skrinky. Pani učiteľka z fyziky je hrozná. Doslova. Dáva testy dobreže nie v prvý školský deň. Nechápem. Výsledky budú zajtra. Bolo to celkom ľahké tak dúfam, že to dobre dopadne.
,,Určite. Neboj.” snažila sa ma upokojiť Vivien.
,,Ja viem,” povedala som.
Mali sme prestávku a išla som sa najesť von. Bolo pekne a chcela som tento magický deň využiť. Sadli sme si s Vivien na obrubník a začali sme vyjedať. Rozprávali sme sa a po chvíli zvonilo.
,,Tak ahoj!” pozdravila sa mi, keď musela ísť na angličtinu s pánom učiteľom Mattom Taylorom. Prischla mu prezývka Výkričník, pretože piskľavo kričí ako sto naštvaných učiteľov. Pozrela som sa na rozvrh, kde bola písaná hodina biológie s Orchideou. Slečna, vlastne veľmi mladá slečna, pretože má maximálne dvadsať osem, Cassandra Xavierová učí biológiu už rok. Prišla tiež z Ameriky ako ja ale nie z Chicaga. Z Los Angeles.
Zoznámila sa s novými žiakmi, ktorí prišli na biológiu. Dvaja. Nechodia ku mne do triedy. Do vedľajšej. Jeden Ír a druhá Islanďanka. Ír ako zvyčajne oranžové kučeravé vlasy a Islanďanka rovné gaštanovo hnedé vlasy ostrihané po plecia. Na tvári jej vynikali zlaté okrúhle náušnice.
,,Pekné,” skonštatovala som.
Nováčik Ír sa predstavil, obkecal Írsko, povedal niečo o sebe a opäť si sadol. To isté len v opačnom poradí urobila aj Islanďanka Lara. Rozprávala o móde a prečo sa prihlásila do Art Academy. Pripomínala mi štýlom obliekania Vivien.
Po skončení hodiny sme mali telesnú. Hrôza. Behali sme a behali. A Vivien sa odbehla napiť. Priniesla aj mne. Voda. Ooo… Mňam. Keď ma prestali mučiť behaním, išli sme sa prezliecť z legín a mikín.
V šatni sa objavila aj čiernovlasá Barbie. Postavila sa do rámu dverí aj so svojimi najlepšími kamarátkami. Daisy a Grace. Poznajú sa od nepamäti. Sú a vždy budú. Začali sa smiať aké sme unavené a máme zlú kondičku. Moje spolužiačky sa urazili a začali sa hádať s Barbinami. Ja som sa prezliekla do žltej sukne, natiahla nadkolienky až nad kolená. Vivien sa obliekla späť do smaragdového trička a zanadávala si, keď si po behu mala obuť lodičky. Ja som sa už ráno pri vystupovaní z auta pozastavila nad tým, kto si do školy obuje lodičky a máme to tu… nemyslím, žeby sa z tejto situácie poučila do budúcna.
Pomaly sme kráčali na geografiu. Pri zborovni nám oznámili, že pani učiteľka Dereová ochorela. Bola som smutná, lebo pani učiteľka je veľmi milá a hodiny s ňou zaujímavé. Najlepšia triedna a geografička, akú som kedy poznala.
Odpadla nám posledná hodina.
Super!
Budem skôr u pani Brownovej a budem môcť pomáhať ako dobrovoľníčka dlhšie.
° ° °
S Vivien sme si na obede prisadli aj ku Teresse a Stelle Santosovým. Sú to dvojčatá. Teresa je vysoká, pekná a vždy upravená nakrátko ostrihaná čiernovláska. Stella je rovnako vysoká ako jej sestra. Vlasy má po lopatky a vždy vyčesané v cope. Bez rozdielnych vlasov sú absolútne rovnaké. Aj sa obliekajú rovnako. Dnes sú naladené na kráľovskú modrú a s čiernymi rifľami im to úplne svedčí. Chodia s nami niekedy von. Ale častejšie sa stretávame v škole. Bývajú od nás veľmi ďaleko, takže máme malé nezhody, kde sa stretnúť. Všetky sme si niečo zjedli a potom sa k nám pridali Henry s Kevinom. Chodia s Teresou a Stellou. Henry – Stella. Teresa – Kevin. Sú naši spolužiaci. Stále niečo vymýšľajú. Pripomínajú mi Freda a Georgea z Harryho Pottera. S nimi chodíme von častejšie ako s dvojčatami. Bývajú o dve ulice ďalej. Majú na starosti futbalový tím našej školy – farebné orly. Najčastejšie však chodím von s Vivien. Predsa, najlepšie kamošky. Pre zmenu je fajn byť aj s niekým iným a nie sa len baviť o babských veciach a problémoch. Trochu chlapskej srandy treba. Poobede sme ešte na polhodinu vybehli do neďalekého parku pri našej škole, ale o tretej som už musela opustiť našu šesť člennú skupinku.
Kapitola 5: Úsmev
Comments are closed