Otvorila som bránku a vytočila som mamine číslo.
,,Ahoj, mami ideš z roboty? Akurát odchádzam z Gardenu, vyzdvihneš ma?”
,,Okay. Tak o dvadsať minút sa stretneme v Elephnat parku. Musím ešte niečo rýchlo vybaviť. Ahoj.”
,,Ahoj,” odpovedala som.
Počkať dvadsať minút? Veď taxíkom to trvá dlho. Budem si musieť pobehnúť. Bežala som dlho a už som bola skoro pri Elephnate, keď na semafore naskočila červená pre chodcov. Ale no tak! Stískala som zelené tlačidlo pre zrýchlenie zelenej na semafore. Ale nič. Joj… Mamina už parkovala. Takto dlho som snáď nikdy nestála na semafore. Zazvonil mi telefón. Asi nejaká správa? Vytiahla som ho z ruksaku a pozrela som sa na obrazovku.
Vivien: Ahoj. Za koľko si doma? Potrebujem pomôcť s angličtinou. Ozvi sa mi, keď prídeš.
Odomkla som kódom display na mobile a otvorila Messenger. Už mi prsty behali po klávesnici: Za chvíľu som doma, do pätnásť minút. Príď. Čakám ťa. Stačila som tlačidlo odoslať. Odpísala: Aha, dobre Emily. Mám už len málo percent na mobile tak sa stretneme doma za dvadsať minút.
Kedy? Spýtala som sa sama seba. Ale veď Vivien písala o pätnásť a nie o dvadsať. Znova som sa pozrela na správy. Pri mene Vivien nebolo nič okrem jej otázky, či môže prísť na doučovanie. Ale hneď pod bola mamina. Odpísala som jej!
Nie.
Nie.
Nie.
Zavolala som mamine, ale slečna na telefónnej linke mi oznamovala kolom dokola jednu a tú istú vetu: Volaný účastník je dočasne nedostupný. Volaný účastník je doč…. Zrak som odtrhla od telefónunaspäť k cestnej premávke. Mamina už štartovala. Tá vzdialenosť odo mňa k jej autu mi pripadala ako nekonečno. Na semafore, ktorý sa ani po minúte neprepol na zelenú som si neposedne poklopkávala nohou.
Jupí!
Zelená!
Cez priechod som preletela rýchlosťou blesku a už som bola aj v polovici parku. No zbytočne. Žlté auto, v ktorom sedela mamina bolo späť v hustej cestnej premávke. Zastavila som sa a posadila som sa na najbližšiu lavičku. Znova som jej zavolala. A opäť slečna nechutne odpovedala ako minule.
,,Nemôžeš byť chvíľu ticho?”
Okoloidúci sa na mňa veľmi znechutene pozrel. Tiež telefonoval a asi myslel, že som zvrieskla naňho.
,,To nie na vás,” odpovedala som príjemným a ospravedlňujúcim hlasom. Ďalej zazeral. Pomaly sa blížili ďalší okoloidúci a ja som sa stále nikomu nevedela dovolať. Tatino bol obsadený. A Mike? Mike má telefón na dva týždne schovaný v maminej skrini v spodnom šuplíku na ponožky. Pobili sa so spolužiakom Justinom kvôli kontrole domácich úloh. Mike odpísal od Justina jednu domácu úlohu a Justin druhú. A tak im na to prišla triedna učiteľka a nik sa nechcel priznať. A mamina veľmi dobre vie, že Mika by ani zďaleka nenapadlo pozrieť sa do spodného šuplíka. Znovu a znovu som volala tatinovi a mamine. Zase nič.
Postavila som sa z pohodlnej lavičky a išla som ďalej centrom Londýna. Prešla som okolo kaderníctva, kde som zakývala dvojčatám. Stella si bola dať zapliesť kanekalon do boxerských copov a Teresa si bola dať natočiť vlasy na párty v sobotu večer. Neskôr som zastavila pri zmrzline a začudovane som sa zahľadela do prázdnej koženej peňaženky. Môj výraz sa zmenil na niečo medzi začudovaným a smutným. Zabudla som, že som si zobrala len dvadsať libier na taxík a aj na zaplatenie Mikovho výletu v stredu doobeda. Viac som si nezobrala. Kto mal vedieť, že mamine sa vybije mobil, práve keď ju najviac potrebujem a domov je to viac ako hodinu dvadsať. Päť celé šesť kilometra. Toľko ani bývalý olympijský víťaz Alfred Tysoe možno nikdy nebežal.
Počas mojej dlhej cesty domov som stretla nielen neznámych, ale aj známych. Vivieninu tetu Karin, ktorá bola v kvetinárstve, Mikovu triednu, o ktorej som vlastne nedávno rozmýšľala a aj pani Brownovú, ktorá akurát vystupovala z autobusu, ale bola ďaleko a tak som nechcela kričať. Zakývala som jej, ale asi ma nezbadala, pretože telefonovala a vyzeralo, že sa niekde naozaj ponáhľa. Začalo sa zvláštne stmievať.
Ku polojasnej oblohe sa nahrnulo zopár mrakov. Zo začiatku mojej cesty domov som si to nevšímala, no po čase sa to prehliadnuť nedalo. Londýn zahalila hmla tmavých mrakov. Dažďových, hustých a sivých. Práve sa rozhodli, že sa vypršia na tomto mieste.
Tu a teraz.
Na rukách, kde som si z mobilu čítala správy od Vivien som cítila malé jemné kvapôčky vody. Začalo pršať. Veľmi jemne, ale začalo. O pár minút si už ľudia okolo mňa začali vyťahovať dáždniky. Modré s bodkami, dúhové, čisto čierne a zelené so žltými pásikmi. Moje obľúbené členkové čižmičky mi práve prišli vhod. Len ten dáždnik by sa hodil… Už sa rozpršalo do obrovských a ťažkých kvapiek vody, ktoré mi pomaly zmáčali rifľovú bundu. Vlasy mi tiež zomkli ako po obliatí päťlitrovým kýbľom Už som išla minimálne štyridsať minút.
Pomaly, ale isto som prechádzala most na Temži. Ľudia sú tu na dážď zvyknutí, ale ja som ešte nezvykla a nie som schopná zobrať dáždnik postávajúci hneď pri dverách. Do kelu! Keby bol niekde v hornej skrini zahrabaný ani neviem, kde tak nepoviem, ale hneď pri dverách?! Aspoň do skrinky v škole som si ho mohla dať pre prípad núdze, ktorý je mimochodom dnes.
Začala mi byť zima už aj na ruky zakryté pod teplou bundou. Na kosť som bola zmoknutá. Drkotala som zubami. September a takáto zima. Je len desať stupňov. Inokedy tak býva v zime – možno tak v decembri, januári, ale nie v septembri!
Jednej slečne – odhadujem jej maximálne tridsaťpäť – som doslova závidela levanduľový pršiplášť a dáždnik. Dve veci, ktoré mi na mojom outfite chýbajú. Teplý, nepremokavý pršiplášť – ideálne žltý – a dáždnik. Je mi jedno akej farby. Ani pršiplášť by nemusel byť. Smutne som si vzdychla. Ani som si neuvedomila ako zvláštne civiem na levanduľový pršiplášť milej slečny. No pravda je, že milá teda nebola.
,,Čo pozeráš? Závidíš.?” povedala s triumfálnym úsmevom.
Áno závidím. Chcela som jej odvetiť. A aby som bola presná závidím to suché oblečenie a suché vlasy. Odišla a ja som nemala čo obdivovať.
Mraky boli stále ťažké a šedé. Slnko cez tmavé mračná nepresvitalo a dnes už ani nebude. Kým prídem domov už stihne zapadnúť. Londýn je večer plný humoru. Z reštaurácií, samozrejme na zakrytých terasách, bolo počuť smiech a radosť. Ľudia jedli a zabávali sa. Mohlo byť tak pol piatej. Išla som dlhšie ako som čakala. Zazvonil mi telefón. Volala mi Vivien. Stačila som zelené tlačidlo s nápisom zdvihnúť.
,,No nazdar!” myslela som si, že sa tomu slovu dnes večer vyhnem. Ale nechcem jej to povedať, aby s tým prestala, pretože bez ‘No nazdar’ by to nebola ona.
Začudovane sa ma spýtala: ,,Kedy si mi chcela odpísať? Zajtra alebo pozajtra. Snáď za týždeň. Alebo snáď nikdy?”
V telefóne som počula Vivienin chichot.
A v tom som počula v telefóne súrodeneckú hádku: ,,Paige. Zmizni mi z izby!” zakričala na sestru výstražným tónom.
,,Prepáč, Emily. Paige chcela vedieť, kde nájde mamin recept na cheesecake.”
,,Okay, v pohode,” s radosťou som odpovedala.
,,Zabudla som ti zavolať aj som držala mobil v ruke, ale potom som sa zahľadela na úžasný fialový pršiplášť… Ale to je na dlho…. Áno. Môžeš prísť. Ale zajtra, pretože kým sa dotrepem domov tak bude aj polnoc.”
Ticho.
A potom smiech.
Hlasitý smiech.
,,Niečo smiešne?” spýtala sa som sa začudovane.
,,Nie len… Ty si von a mňa nezavoláš? Tak ale, no toto nie… Už štartujem len mi daj chvíľu. Chcem meno disko klubu, v ktorom si. A ešte aj ako sa mám zladiť k ľuďom okolo. Chcem aspoň päť báb okolo teba. Povedz mi čo majú na sebe. Čierne, modré alebo zelené džínsy sa hodia k flitrovanému tričku? Čo povieš? Alebo si mám da…”
V polovici vety som ju prerušila: ,,Nie som na diskotéke, ale som premoknutá v centre Londýna. Ale tvoju škodovku by som prijala.”
,,Po prvé. Sklamala si ma. A po druhé. Kde si presnejšie?” zamrmlala.
,,Tower Hill Memorial.”
Som už trochu ďalej, ale to je jedno. Nič iné ma tak rýchlo nenapadlo.
,,Tak sa idem obliecť. Teda skôr prezliecť. Dlžíš mi to s tou diskotékou. Mám to u teba. Pamätaj! Čauko.”
Zložila.
Ja som zastala a otočila som sa o stoosemdesiat stupňov smerom k Toweru. Jemne som pridala do kroku, pretože som zbadala strechu a malé suché miesto pod ňou, kde dážď nedočiahol. Tam som našla svoje dočasné útočisko a už len stačilo počkať na Vivien. Chvíľu som sledovala ľudí, ale potom si ma začali všímať, tak som tým prestala. Zahľadela som sa do telefónu na online matematickú úlohu, ktorú nám poslala slečna Helliová…
Už som zbadala Vivien.
,,Tak najprv sa otras ako pes pred autom, aby si mi nezamokrila škodovečku a až potom si sadni, “ usmiala sa do širokého úsmevu.
A ja tiež. Na tom by sa nedalo nezasmiať. Mám rada jej trochu uštipačný humor. Kebyže mám auto ja, tiež by som k tomu donútila Vivien. Ale to len na pobavenie. Zatriasla som hlavou a z premočených vlasov som dostávala vodu preč. Vivien sa dobre bavila.
So smiechom mi povedala: ,,Nemyslela som to doslovne. Sadaj!”
Nariadila mi, ešte stále so smiechom v tvári. Sadla som si. Už som viac nemienila stáť na daždi. Viezli sme sa a pritom sme sa rozprávali.
,,Dnes to doučovanie nechajme tak. Aj zajtra je deň a ty si musíš umyť vlasy. Zajtra ťa takto do školy nepustím,” povedala presne maminým tónom.
Zamýšľala som sa nad zajtrajším popoludním.
,,Dobre. Tak zajtra o piatej. Ešte idem o druhej s Mikom do kina.”
Autom je to tak príjemné. Ale len na strane spolujazdca…
To snáď nie!?
,,Ahoj!” pozdravila som ju na odchod.
Kývla som jej. A kým som schovala ruku späť do vrecka už bola na konci ulice. Pricupkala som ku dverám a nahmatala som náhradný kľúč na hornom ráme našich červených vchodových dverí. ,,Mám ho!” zajasala som.
Kapitola 7: Podpásovka
Comments are closed