Maliar maľuje. Pekár pečie. Murár muruje. Študent študuje. Učiteľ učí. Lekár lieči. A človek miluje. Láska je predsa všade navôkol. Vídavame ju na ulici, v obchode, na stanici, v rodine, v škole na chodbe, či dokonca aj vtedy, keď sa vyzrieme von oknom a zapozeráme sa na oblohu.
Je šťastná, zamilovaná, niekedy až príliš sníva. Zabúda sa pozerať pod nohy, keď kráča, hlavu má vysoko v oblakoch, na nič iné nemyslí. No asi nemyslela až príliš. Popritom zabudla na realitu, na vlastné problémy, každodenné dilemy. Zabudla aj, že aj čas uteká, stratila sa medzi láskou a prítomnosťou. Už ani doma toľko času netrávila, stále bola iba s ním, zabudla na rodinu, priateľov, na trápenia i úspechy. Zabudla, že jediným trápením bol vlastne on. Ona si len po celý čas nahovárala: ,,Veď som len zamilovaná. Však čo sa môže stať?“ A predsa sa stalo. Na veľa vecí s ním zabudla, no teraz nezabudla, že on zabudol na ňu. Nevie o ňom nič, ani čo robí, ako sa má, koniec koncov, nevie ani, kde teraz je. Teraz sa pod nohy pozerá až príliš, lebo ak by zakopla, spadla by. A na zemi by sa rozbila ako porcelánová bábika. Aha, však ledva drží pokope… Úsmevu a lásky nikde. Kamže sa len podeli? V mysli ticho, v duši prázdno, takto tam už nebolo dávno. Vždy tam hrala lásky pieseň, no zrazu je tam kúsok smútku pleseň. Ticho v uliciach, vtáky hlasivky stratili, všade mĺkvo, chvíľa stojí, plameň lásky onedlho úplne zhorí. Doma v izbe každú chvíľku zavretá sedí, premýšľa, nad srdcom zlomeným sa zamýšľa. Von z okna pozerá na rovnaké kríky, kvetov je tam čoraz menej, no v jej srdci prekrikujú sa čoraz hlasnejšie kriky. Čo spravila zle? Asi sa príliš zamilovala. Bola v tom až po uši, srdce bláznivo búši, smútok lásku ruší, mohla to tušiť. Zostala tu sama.
Dnes u doktora sedí, hlavu v dlaniach drží, lásku v tele viac necítiť, asi ju nechala v srdci až moc precítiť. Doktor rady si s ňou nevie, nevie ako jej poradiť, aj príčinu smútku ťažko je odhaliť. V ambulancii vládne ticho, dievča iba stoná clivo. A doktor iba hĺbavo dume. Na liek vhodný náročné je prísť. Zjazvená duša, zlomené srdce, myseľ bez myšlienok. Zrazu vstane, len tak odíde… bez slova. Veď za slová sa aj tak neschová. Odíde, ani sa neobzrie a náhle neznámeho známe oči zazrie. Obzrie sa, ten pohľad pozná, aj keď meno neznámeho nepozná. Už ho párkrát zazrela, v parku, pre pár dňami, no potichu ho obišla. Ona vtedy smutne chodila, hlava dole, uprená na chodidlá. No preňho bola aj tak odlišná. Dlho na ňu v ten deň myslel, i hľadať ju, na okamih si zmyslel, no aký by to malo zmysel?
A teraz do očí jeden druhému si hľadia, duše navzájom ticho si hladia. Avšak obaja sa trochu hanbia, no pozrite ako k sebe ladia. Konečne sa našli…
,,Zlomené srdce nie je treba liečiť, potrebuje len niekoho, kto ho bude milovať také aké je.“
~ neznámy autor
Comments are closed