Riley
Celý deň som na ňu neprestal myslieť. Už som dlhšie neobsedel. Prisadol som si k mojej paničke, ktorá sa volala pani Quinnová. Hailey a Tina sa vyhrievali a ich žiarivo lesklá zlatá srsť bola na slnku ešte krajšia. Ako zlatý retriever som dosť rozumný, ale keď som zbadal ju, stratil som niekde hlavu. V tej chvíli som vôbec nerozmýšľal. Niežeby som sa do nej buchol priamo, to nie, ale mal som a stále mám potrebu ju ochraňovať. Bolo na nej niečo iné ako na ostatných ľuďoch čo sa prechádzajú alebo jazdia v tých svojich farebných kraksniach alebo ako volajú oni autá.
Na prvý pohľad bola rozumná, citlivá, milá, jednoducho úžasná. Cítil som, že aj ona ma hľadá. Možno nie práve mňa, ale niekoho kto jej pomôže. Vstal som z gauča a znova som si sadol ku oknu. Videla ma? Vie kto ju nechtiac zhodil? Naozaj, bolo to nechtiac. Neplánoval som to. Bola to náhoda, ktorá ma veľmi mrzí. Alebo to bol osud.
,,Au,” zajajkal som.
Pokrčil som ňufák a vyceril som zuby. Prudko som otočil hlavu na bok. Stála tam Hailey. Štuchla do mňa a ja som jej to vrátil. Súrodenecky sme sa pobili. Ja som ju ťapol ona ťapla mňa a tak ďalej, a tak ďalej… Potom sme sa vyvalili na podlahu. Otočil som hlavu dozadu. Celý svet sa mi prevrátil. Tina sa uškŕňala. Pani Quinnová práve jedla tiramisu. Mňam. Jasné, že ako pes sladké nemôžem, ale tomu sa nedá odolať. Postavil som sa na štyri a na pani Quinnovú som hodil pohľad psích očí.
,,Nie! Nesmieš! Ale mám tu jeden piškót, ktorý by ti neuškodil!” povedala a už som prežúval úžasný piškót.
Starých ľudí mám rád. Vždy ma pochopia. Kým som sa otočil, už pred pani Quinnovou stáli moje dve sestry. Im sa neušlo. V duchu som sa spokojne usmieval. Znova som si sadol ku oknu a čakal som a čakal. Pôjdem do parku, tam ju snáď uvidím. Rýchlo som sa pozdravil štekotom mamine a otravným sestrám, ktoré sa ešte stále pokúšali niečo vypýtať od pani Quinnovej. Márne. Som šikovný a za päť rokov som sa naučil aj otvárať dvere. Niekomu to príde akoby smiešne a nemožné, že pes otvára labou dvere. Znenazdajky sa pred dverami objavil Hugo a za ním mu vykukla hlava Bena.
,,Ahojte!” pozdravil som nadšene.
,,Ahoj.”
,, Čau.”
Pozdravili sa mi. Ako psy sa nerozprávame ústami – neotvárame ich. Dorozumievame sa myšlienkami. Asi by bolo čudné sa pred ľuďmi rozprávať: Ahoj. Čo si včera stihol zožrať? Alebo: No ahoj. Ako to ide so Scarlett? Kde ste sa boli prejsť? Čo ušiel sa vám aj popcorn? Bolo by to čudné. A tak je nám dané dorozumievať sa myšlienkami.
,,Poďte ide sa do parku,” oznámil som ešte nevyspatým kamošom, ktorí ešte na pol spali a na pol – možno len na jedno ucho – počúvali.
,,Chalani, keby ste videli tú krásu na moste pri Temži. Stál som a ona išla s paničkou okolo. Volala sa Gigi. Len si to predstavte Ben a Gigi. Alebo potom ešte jedna krajšia nádhera prešla okolo. Na tú pán zaziapal krásnym menom: Kenyla. Aj toto by znelo krásne: Ben a Kenyla!” rozplýval sa Ben cestou do parku.
,,Ahá, takže psí Casanova má nový úlovok,” zasmial som sa.
,,Môžem ťa volať Casanova?”
,,Nie, ty Herkules!”
,,A ja budem čo?” spýtal sa Hugo, ,,Ben je Casanova a Riley je Herkules. Ja som čo? Shrek?”
,,Nie, nie, drahý kamarát. Ty si Šípová Ruženka…” oznámil mu Ben.
,,Nie. Mne sa na neho hodí ten Shrek, pretože doma máš hrozný bordel a tvoja Kim sa ohromné podobá na Fionu. Alebo chceš byť Škľabka?”
,,Prečo Škľabka?”
,,Veď Alica v krajine zázrakov! A inak ty sa na ňu celkom podobáš, pretože z teba nedostanem normálnu súvislú vetu,” povedal som.
,,Takže Casanova, Shrek a Herkules. Hm… to sme dopadli.”
Všetci sme sa rozosmiali. Keď sme prišli do parku znova som sa usadil pod dub. Ľahol som si, aj Ben a Hugo si ľahli vedľa mňa. Ležali sme a ja som čakal a čakal a čakal…
A zrazu som vyštekol: ,,Vedel som, že príde.”
Zajasal som. Práve vystupovala z auta.
,,Si ty normálny? Koho zase obzeráš? Dáko ťa tie baby zaujali. Ale prečo si si našiel dievča a nie fenku?” opýtal sa začudovane psí Casanova, „ľudská rasa je síce fajn a čo sa týka priateľstva i celkom spoľahlivá, ale psia je isto…ta!?”dokončil Ben, ale to už Riley nemohol počuť.
,,Mhm…” povedal som v behu. Rozbehol som sa za ňou. Asi desať metrov pred ňou som sa zastavil. Auto, z ktorého vystúpila odišlo. Kvôli slepeckej paličke som zistil, že nevidí. Bolo mi to ľúto, ale aspoň sa nezľakne, že sa s ňou snaží dohovoriť šialený retriever. Pozrel som sa či zase niekoho nezhodím na zem a prešiel som popri nej. Začalo spoznávanie.
,,Ahoj!” pozdravil som sa slušne. Viem, že ma počuje. Je iná ako ostatné…
Kapitola 14: Náš príbeh
Comments are closed