Emily
,,Môžeš s tým prestať?”
Keď som si to tak zhrnula, Mike sa nezmenil. Zmenila som maximálne prístup k nemu. Mamina je furt rovnaká. Tatino tiež, ale niečo sa predsa len zmenilo. Ja. Som pripravená prekonať všetky prekážky, ktoré mi stoja v ceste. Pôjdem cestami, ktoré prekážky majú, pretože cesta bez prekážok nikdy nie je dobrý výber. Zopárkrát sa mi to osvedčilo, ale pravdupovediac nespomeniem si.
,,Nie, vážne Mike. Prestaň už! Je to tu všetko rozhádzané. Radšej chod robiť niečo užitočné a choď sa učiť ako opraviť zapchatý sifón. Tatino sa poteší, keď k nemu príde taký mechanik.”
Okríkla som Mika, keď si robil poriadok v izbe. Som šťastná, že som nevidela ten bordel, ale cez bosé nohy som to šušťanie lega, tričiek, loptičiek a starých detských plagátikov prepočuť nemohla.
,,Čo to tak smrdí? Kde máš desiatu zo štvrtku?” spýtala som sa s upchatým nosom.
Bol to zvuk ako po nadýchnutí sa héliového balóniky z cirkusu. Fuj.
,,Kde máš desiatu Mike?” opýtala som sa znovu.
,,Skúšam doma chovať penicilín.”
,,Fuj. Si ty vôbec normálny? Tvrdne ti to tu už šesť dní.”
,,Nie. Ja som endemit.”
,,Hej, to som už zistila. A okamžite to choď vyhodiť.”
,,Veď dobre.”
Nevidela som ako sa tvári, ale presne som si to vedela predstaviť. Mike tresol dvermi a ja som ostala stáť v strede smradu. Doťapkala som ku oknu a potiahla som kľučku. Zhlboka som sa nadýchla. Konečne čerstvý vzduch. Zasnívane som zavrela oči a počúvala som zvuky prírody a okolia. O mesiac je tu zima. Vianoce… Koláčiky… Teplé pančuchy… Darčeky… V duchu som si pripomenula vôňu medovníkov. Medovo orechová príchuť s mliekom. Figy, mandle a úžasný kyslý pomaranč. A hlavne oblátky – s medom. Med fakt zbožňujem. Tak ako maliny. Ale tie sú skôr na leto ako na studený december.
,,Zase ty?” otočila som hlavu doprava a skrivila som hornú peru.
Do tretice som zagúľala očami. Mike znova oxidoval s Avengerskými vychytávkami. Tuším, že už mi tých Avengerov totálne vnucuje.
,,Poď dole idú Avengeri Endgame. Pod už!” ťahal ma za ruku späť do obývačky.
,,Počkaj, Mike. Schody.”
,,Na schody je tu psí expert. Uhnite ľudia. Ide záchranca. Mike, uhni aj ty,” pomyslel si Riley hrdo.
Nečakala som ho. Ale asi príde vždy, keď ho potrebujem. Dupal hore schodmi ako byvol a potom ma štuchol s niečím novým.
,,To je vôdzka pre nevidiacich,” rozmýšľala som zaujato.
Riley na moju nevyslovenú otázku odpovedal jasne: ,,Áno je to to, čo si myslíš. A je to užitočné. Už mám aj ten otravný a svrbivý psí korzet. Strašne to hryzie a šteklí. Blé.”
Posťažoval sa mi.
,,To je perfektné Riley. Kde si to zohnal?”
,,Od kamoša Rockyho. Je to vzdialený susedko. Raz si ho tuším už videla, keď ste prišli do Londýna po prvý raz a začali ste bývať na tejto ulici. Už vtedy bol dosť starý, ale pamätá si malé chutné dievčatko so zapletenými vrkočmi. Aj on bol kedysi v službe u nevidiacich, ale potom zostarol a… Asi vieš, už nevládal.”
,,Aha tak to mu odkáž, že nám veľmi pomohol. Ale ty nemáš výcvik psov, či?”
,,Nemám, ale môžem to skúsiť aj bez neho. Veríš mi? Orientujem sa v priestore fajn, nebežím nejako extra rýchlo a verím ti, že mi veríš.”
,,Aha, viac komplikovane sa to povedať nedalo…”
Nestihla som dopovedať vetumamina mi niečo kričala: ,,Emily? Emily!”
,,Áno. Som tu.”
,,Aha pretože tu na teba vykrikujem už cez dve minúty a ty stále nič. Stalo sa niečo?”
Áno mami stalo. Prepína mi, pretože sa dokážem rozprávať so psom a potom ešte dokážem čítať myšlienky aj iných Rileyho čudných kamošov. Nie, to by som jej nemohla povedať. Nechcem svojím rodičom klamať, ale ja musííím. Asi by som skončila niekde v cirkuse ako atrakcia, ktorá hovorí psie triky z hlavy a pritom nič nehovorí. A psy budú skákať ako im bude povedané. No bolo by to teda hrozné.
,,Nie nič.”
,,Dobre. Keby niečo môžeme sa kľudne porozprávať.”
,,Okay.”
,,Aj ja sa chcem porozprávať, panička,” pripojil sa k nám Riley.
Strčil mi do ruky vôdzku a ja som mu to uviazla pri obojku a postroji. Cupkala som dole schodmi a zastala som pri dverách, kde som si nazula svoje obľúbené gumáky. Pršalo. Po pekných dňoch sa to čakať dá. Uchmatla som si dáždnik. Žltá mi krásne ladila k sukni. Zatvorila som a išli sme sa prejsť do parku.
,,Mne je fakt zima. Ja som celý premočený. Už ideme najmenej hodinu…” sťažoval sa v kuse Riley.
,,Ideme päť minút a sme len pár metrov od domu.”
,,Och, och, och, nemám rád dážď,” sťažoval sa až do parku.
Sadla som si na mokrú lavičku. Ešteže som mala pršiplášť. Aspoň mi nepremoklo oblečenie.
,,Hahaha. Prestaň hovoriť o suchu.”
,,Ja som to nahlas nepovedala.”
,,Ale počuli sme tvoje myšlienky všetci,” ozvali sa dva povedomé hlasy. Ben a Hugo.
,,Chlapci čaute. Emily, odopneš ma prosím.”
,,Ďakujem,” zajasal Riley po odopnutí pre neho hrozného postroja.
,,Choď sa prebehnúť. Dnes je utorok, musím ísť do Garden senioru. Čaká na mňa pani Brownová. Ako už určite vieš, ja som chcela ísť už pred dvoma týždňami, ale pani Brownová sa bála, že by som to tam nezvládla hovorila, citujem: ,,Musíš si zvyknúť.” A ja už som si zvykla. Už sa tam teším. Príď za mnou. Tehlový dom. To by si mohol nájsť Riley.”
,,Áno to by som mohol. Spomedzi tisíce tehlových domov. Ehm… to bude hračka. Veď Riley to nájde…” šomral mrzuto, keď som odchádzala.
,,Čaute, havkáči!”
,,Maj sa Emily a pozdrav Sibiliu,” povedal Ben s obrovským záujmom.
,,Koho?” spýtala som sa, ,,Sibiliu? A to je kto?”
,,Prihovorí sa ti. Už na teba čaká,” odpovedal Hugo.
Celú cestu som rozmýšľala, kto je Sibilia. Nechala som sa prekvapiť. No čo iné mi už zostávalo? Nič iné ako čakať.
,,Áááá, dobrý deň slečna Emily,” povedal niekto šuštivým hláskom.
,,Dobrý,” odzdravila som sa tajomne.
,,Mňa sa báť nemusíš. Som Sibilia. Pod bližšie.”
,,Ja nevidím, kde ste. Prepáčte.”
,, Neospravedlňuj sa. Ty za to nemôžeš. Asi bude lepšie, že má nevidíš.”
,, Prečo?”
,,Som zranená,” povedal hlas. Stále tajomne. Myslela som si, že ten hlas počujú aj ostatní, ale zase to bol prelud mojej hlavy. Rozprával sa so mnou pes. Fenka.
,,Áno. Som fenka a veľmi stará.”
,,Pomôcť vám nejako?”
,,Nie, Emily. Nemusíš. Mne už pomôže len jedno…”
,,Aha. Chápem. Ako vlastne vyzeráte? Čo sa vám stalo? Prečo ste taká tajomná?”
,,Ach. Stále iba otázky. Otázok je vždy priveľa, ale bez odpovedí by bol svet jednoduchší. Nie na všetky otázky jestvujú odpovede. Život je vlastne jedna veľká otázka, na ktorú dostaneme odpoveď až úplne na konci.”
,,Ako to myslíte?”
,,Och, moja drahá. Skús sa opýtať inak. Alebo skús odpovedať sama. Ako sa mi to stalo? Odpovedaj.”
,,Ja neviem. Čakala som odpoveď od vás. A nie moju hádanku.”
,,Tak dobre. Môj pán. Pán Press zomrel pri autonehode a ja som utrpela veľa zranení. Odvtedy som bola v útulkoch dvakrát. Hrozilo mi, že ak ma aj naďalej nikto nebude chcieť tak to bude môj koniec. Pán Press mi veľmi chýba. Ale vieš ako to je … kde srdce zmĺklo spomienka žije naďalej …”
,,To bolo krásne,” povedala som jej, keď sme kráčali ku vchodu do Gardenu.
,,Idem s tebou dnu. Pani Brownová mi je čosi ako náhradná panička,” oznámila mi.
,,Ahojte. Sibilia, máš tu raňajky. Kúpila som ti nové granulky. Dúfam, že ti budú chutiť.”
,,Dobrý deň pani Brownová. Konečne sa vidíme, no síce nie tak úplne. Tak teda, konečne sa počujeme!” zajasala som.
Naozaj som sa tešila, že som konečne tu!
,,Dobrý deň pán doktor Gilbert,” pozdravila som pána, ktorý sedel pri pani Brownovej na gauči.
,,Ahoj. Ja som Iliris. Sibilia je moja sestra. Som fenka tuto pani Brownovej.”
,,Takže to, že rozumiem vašej psej reči tu už vedia všetci. Zdá sa, že aj v obrovskom meste ako je Londýn novinky putujú rýchlejšie ako v dedine, kde je pätnásť ľudí.”
Ledva som dohovorila a už mi na nohu kvapkalo dačo hnusme lepkavé.
,,Riley!” okríkla som ho keď si oprel hlavu o moje nové sedmokráskové nadkolienky.
,,Ty prasa. Nemohol si prísť prvýkrát nezašpinený?”
,,Blato ešte nikoho nezabilo,” odpovedal ľahostajne.
,,Mám sto chutí uhryznúť ťa do chvosta!” prskala Iliris.
,,Ale nehovor? Už si ako moja otravná ségra.”
,,Ale. Kto sa ozval!?” hádali sa.
,,Tak dosť bolo rečí. Sibilia ukáž Rileymu, kde sú sprchy, Iliris, ty si zober toto a choď to doniesť na posledné poschodie. Do kancelárie pani Brownovej na stôl. A ja sa zatiaľ pozhováram s pani Oliviou. Dávno som ju nevidela, takže Riley neopováž sa tam prísť a urobiť mi hanbu!”
° ° °
,,Čo som ti hovorila?! Nemal si sem chodiť!”
,,Ale tie krídelká, čo tu vyjedáte tak dobre voňajú…” povedal s pomyslením na chrumkavú pochutinu.
,,Áno. Aj môj brat ovláda tisíce únikov, keď sa jedná o jedlo.”
,,Tak na…”
Zobrala som zo stola jedno chutné krídelko a prešmykla som mu to k ňufáku.
,,Olivia. Toto je môj osobný strážca Riley.
,,Teší ma…” povedal Riley s plnými ústami, ale aj tak som ho počula len ja. Asi chcel byť zdvorilý.
,,Ahoj, Riley. My sme sa už raz stretli…”
,,Hej a kde?” spytoval sa Riley, ale ako vždy márne, nik okrem mňa ho zase nepočul.
,,Určite si ma pamätáš na Tower Bridge. Vieš, kde myslím, však?”
,,Eehm,” nesúhlasne zamrmlal Riley s ešte stále plnými ústami. Práve si uvedomujem ako strašne pomaly je.
,,Rozumiem ti,” odpovedal mi Riley s plnou papuľkou voňavého mäska.
,,Čo?” vykríkla som nahlas a v mojej hlave zadunel Rileyho ohlušujúci výkrik do prázdna.
,,Nerozumiem mu síce tak ako ty, ale aj ja som mala podobného psa a tiež som si s ním veľmi dobre rozumela. Ako vnímaš Rileyho ty, Emily?”
,,Em… no ja neviem. Nad týmto som sa nikdy nezamýšľala, proste som vedela, že je to on a nezradí ma, bude ma vnímať takú aká som a budeme si rozumieť. Nebudeme mať voči sebe výhrady a nebudeme sa odsudzovať. Budeme ti jeden pre druhého nech sa deje čokoľvek. Riley je… môj. Vždy to tak bolo, je to tak a vždy to tak bude. Rozumiem jeho pocitom, výrazom, slovám, myšlienkam…” Do kelu! To čo som povedala. Och, nie!
,,Ja viem aké je medzi vami puto. Môj pes Damon bol rovnaký. Nerozumela som jeho myšlienkam dokonale, ale dovtípila som sa podstate veci. Vtedy som mala asi sedem rokov, bola som na prechádzke a ležal stuhnutý od zimy v húští lístia. Zobrala som si ho domov, ale vieš ako, rodičia psa nechceli ani vidieť.”
,,Takže čo som vám tu pred tridsiatimi sekundami natrepala, neberiete ako výstrižok mojej fantázie?”
,,Nie Emily. Ja som mala podobný príbeh so svojím najlepším psím priateľom, ale ako už vieš, medzi tebou a tuto Rileym je puto, ktoré nevysvetlí nikto na svete ba ani na celom vesmíre.”
,,Viete aké je to puto?”
Načo som hovorila takú blbosť. Pani Olivia predsa nemôže vedieť aký je Riley a aká som ja, a čo nás spája, že od seba nemôžeme byť ani na desať metrov.
,,Viem. Riley je viac ako pes. Každý môže byť viac než to čo vlastne je. Ak sa bude snažiť, pravdaže. Sny sa nestavajú skutočnosťou pre nič za nič. Je pravda, že si snívala o niekom kto ti bude viac než kamarát?”
,,Chcela som niekoho s kým si budem môcť povedať aj to čo nikto nevie.”
,,Ty nemáš predo mnou žiadne tajomstvá?” spýtal sa začudovane.
,,Nie, hovorím ti svoje pocity, myšlienky a nápady o ktorých nevie ani Vivien. Si môj tajný denník, ktorý je zamknutý a odomkne sa len mojimi pocitmi. Toto som nikomu nepovedala.”
UPS! Ja fakt neviem rozoznať svoje myšlienky a to čo poviem nahlas. Teraz si pani Olivia bude myslieť, že som ešte k tomu všetkému trafila aj do dverí a poriadne som si otrepala hlavu.
,,Asi si myslíte, že som úplne strelená, keď tu takto básnim o psovi, s ktorým som nejako naviazaná.”
,,Nie.”
,,To fakt?”
,,Áno. Ja som bola rovnaká. Ale čítať myšlienky sme si nevedeli. Skúšala som na to prísť dvanásť rokov. Ale s Danom som si rozumela ako nikto. Bol ako Riley len trochu menej pojašený. Nič proti tebe Riley…” povedala mi.
Riley ma len štuchol do ruky, pretože vedel som jeho žmurknutie nevidela. Je to taký náš… signál.
,,Vedela som, že to dokážeš Riley,” pochvalne povedala pani Olivia smerom k Rileymu.
,,Čo mal dokázať?” opýtala som sa.
,,Časom na to prídeš.”
,,Ale kedy na to prídem.”
,,Keď sa bude noc začínať východom slnka. A už žiadne otázky. Už je dosť neskoro. Si tu už tri hodiny. Obed už je určite na stole. Maj sa, Emily, a keď budeš niečo potrebovať, vieš kde má nájdeš.”
Ako to bolo ,kde sa noc začína východom slnka.’? Rýchlo som povedala na moju nevyslovenú vetu: ,,Tak to si nezapamätám.”
,,No a preto máš mňa,” hlesol Riley.
,,Ako to že ma vnímaš takú aká som? Som len obyčajné dievča.”
,,Pre niekoho si len obyčajné dievča, ale pre mňa môžeš byť stredom vesmíru.”
,,Ďakujem.”
,,Nemáš za čo.”
Zvyšok cesty sme išli potichu. Potajomky som si prezerala Rileyho myšlienky a zamýšľala som sa nad tým aká som aj ja pre neho dôležitá. So spolužiakmi v škole si nemám momentálne čo povedať. Vivien je moja najlepšia kamarátka, ale zmenila sa. Netvrdím, že ja nie. Zľakla sa. Nie mňa. Zľakla sa, pretože už sa tak často nestretávame, netelefonujeme ako šialené každú minútu a nerehoceme sa na každej blbosti ktorá ide okolo. Chýba mi to. Pred rokom sme si boli ako sestry. Tajomstvá nás spájali a nie rozdeľovali…
,,Ak chceš, povedz jej o nás…”
,,Hej, nehrab sa mi v hlave,” pobavene som sa zasmiala.
,,Aj ty lezieš do mojej,” ohradil sa Riley.
,,Nie. Som rozhodnutá, že pokým sa nebudeme stretávať pravidelne toto tajomstvo je len v dvoch hlavách.”
,,Nech sa rozhodneš akokoľvek, som tu s tebou.”
Kapitola 17: Prekážky
Comments are closed