Riley
Pýtal som sa všelikoho. Nič som nezistil, ale aj tak na mňa Emily spolieha. To čo mi povedala pred týždňom ma povzbudilo pomáhať jej ešte viac. V škole sa jej vyhýbajú. Aj s mojím slepačím malým mozgom som zistil, že ju ľutujú. Ona o tom nechce ani počuť. Vivien si ju znova začala všímať a znova chodia von. Namiesto toho, aby maľovala, modeluje. Sošky, stavby a ešte niečo čomu sa tvar nedá určiť. Tým pádom, že nevidí musí pracovať s vecami, ktoré robiť môže. Skúšala maľovať obraz, ale namiesto plátna zafarbila stenu a školník sa na ňu fakt hneval. Potom pokúšala šťastie a skúsila to znova. Zase sa netrafila, ale tentokrát to schytal priamo školník, pretože opravoval umývadlo v triede a farba jej vyfrcla von z kýblika. Nakoniec ju presunuli k Vivien do modelárne a tam trávia dopoludnie i popoludnie. Chodím vyzvedať pod parapety. Často sa smejú tak, že aj cez tie protihlukové steny by to počul aj hluchý.
Za ten týždeň som stihol veľa vecí: dačo zožrať, spať, znova niečo zožrať a znova spať. Mal som toho tak veľa, že som nevedel čo skôr, ako pes som akčný, ale tento týždeň som bol strašne lenivý. Keď som dnes ležal dole hlavou na chrbte ako kurča na pekáči napadlo mi, že Emily zabavím agility tréningom. Naučí ma triky, skoky a premety. Postavil som sa na štyri a zbehol so ku dverám, tam som päťkrát štekol, pretože som bol lenivý na otvorenie dverí. Pani Queenová došla z obývačky a otvorila mi do zamračeného dňa.
,,Drrr…” zakňučal som.
Bola taká zima, že v decembri by som ju asi nečakal. V Anglicku nikdy nebýva až takto chladno. Keby mi nebolo trápne aj by som si dal šál. Ale asi by sa za mnou obzerali, že už aj psovi preplo. Bežal som ako o život. Musel som jej to povedať. To bol môj najlepší nápad za posledné tri roky. Určite sa bude Emily páčiť. Bude na svojho haukáča hrdá. Pri škole som zastal a sadol som si. Začal som kývať chvostom, pretože vychádzala z dverí budovy. Zišla po schodoch a za ňou sa smiali tri baby. Susain, Daisy a Grace.
,,… vidíte ju?…”
,,…ani nevie kam ide….”
,,…pozrite, to čo má na sebe?. …”
Šepkali si o nej. Vyceril som zuby a mal som chuť ich uhryznúť. Vedela, že by som od toho strašiaka školníka dostal výprask, ale stálo mi to za to. Zahryzol som sa jej do sukne a natrhol som jej ju. Bola roztrhnutá na pravom boku.
,,Ha… 1:0 pre Rileyho.”
,, Čo sa stalo?” spýtala sa ma v myšlienkach bezradná Emily.
,,Nič o čom by si musela vedieť. Len som ti urobil malú službičku.”
Znova som sa zachechtal. Barbie ma strhla za obojok a ja som ho šikovne precvakol na poly.
,,Rád by som povedal, že mi bolo potešením, ale nerád klamem, Barbie.”
Ostal som bez obojku, ale to nič nie je.
,,To bolo pekne drsné Riley.” povzbudila má Vivien.
,,Konečne si to tej prečačkanej modelíne spočítal.”
Zbožňujem, keď ma chvália. Emily sa uškŕňala a Vivien sledovala Barbinu ako uteká do dievčenských šatní.
,,Tej by si sa už nemal ukazovať na oči, Riley.” pomyslela si Emily a v duchu sa pousmiala.
,,Emily musím ti niečo povedať.”
,, Áno Riley. Ale nie tu.”
,,Okay. Doma?”
,,Tam by to už mohlo byť v pohode.”
,,Super.”
Zajasal som hrdo. Bude nadšená s mojím úžasným nápadom.
,,Tak ahoj, Riley! Už oficiálne.”
Ja som zabudol, že som sa ešte Vivien nepredstavil.
Skúsil som to: ,,Ahoj.”
No zbytočne. Neznášam, keď ma nik okrem Emily nepočuje. Vrelo to vo mne a hľadal som spôsob ako sa jej prihovoriť a zapáčiť sa jej. Musí zistiť, že nie som len taký obyčajný havkáč. Zaštekal som, ale nie ako na vevericu hnusne a s hnevom, použil som svoj psí šarm a eleganciu. Prišiel som k Vivien a sadol som si na studený betón. Zdvihol som labku a podal som jej ju. S radosťou ju chytila do ruky.
,,Jeeej! Ty si zlatý!” pochválila ma znova.
Emily sa usmiala. Vedel som, že je na mňa hrdá – myslela si to – predo mnou nič neukryje. Cestou domov sa baby rozprávali o dievčenských veciach a ja som sa tváril že ich nevnímam. Keď sme prišli domov – ku Emily – tak som sa vyvalil pred krb. Zaspal som. Jedna hodina, druhá hodina, tretia hodina a poobedie je fuč. Spal by som ešte aspoň hodinu, ale zobudila má ohromná vôňa údeného mäsa z polievky. Vystrelil som z pohovky a letel som ku Mikovej stoličke. Začal jesť a mne sa zbiehali slinky.
,,Daj mi… Daj mi… Daj mi…” pomyslel som si, ale Mike ma nepočul.
Panička sa na mňa škaredo pozerala, ale Emily sa iba chechtala za tanierom polievky.
,, Riley. Ja ťa počujem. Ale vieš ako ťa počujú ostatní? Ty štekáš! Mamine to už fakt lezie hlavou. Už radšej stíchni, lebo dnes budeš spať vonku…” šepkala v mojej mysli.
Trucovito som sa vrátil na svoje miesto, aby som nedráždil paničku a pána. Von je zima, spať tam teda v pláne nemám. Zopárkrát som zavoňal vôňu mäska, aleuž som sa neopovážil ani pohnúť zadnou labkou. Zavoňal som aj niečo iné. Prišiel som ku oknu a znudene som si oprel hlavu o vnútornú parapetu.
,,Mačkaaaa!” zvrieskol som, ale panička tresla vidličkou o tanier a s dupotom mi otvorila dvere.
Už zase som zabudol, že ma počuje iba Emily… Panička mi naznačila, že vonku si môžem vyštekávať koľko len chcem. Mykol som hlavou doprava a zaregistroval Emiliin smutný výraz. Po prvýkrát som u Emily a po prvý raz môžem u nej prespať v teplom kožušinkovom peliešku čo mi kúpili poobede s Vivien. Zvesil som hlavu a cupkal som dolu schodmi do záhrady.
Emily sa mňa poslednýkrát pozrela, a potom už namosúrená panička zavrela dvere. Ona nie je zlá, len nemá rada, keď sa večeria a pri rozhovore nepočuje vlastné slovo, pretože pes šteká kvôli každej blbosti.
,,… Riley je príjemný, ale musíš si ho vycvičiť. Nemôže predsa zlovestne štekať na Mika keď je. Som rada, že si si našla kamaráta, ale nebude tu môcť zostať ak sa nebude správať slušne, musí ísť naspäť k pani Queenovej….” počúval som rozhovor medzi rodičmi a Emily.
Prilepil som si ucho o stenu a počúval som naďalej. Nič zvláštne som nepočul. Raz za čas zaznelo moje meno, ale to ma netrápilo. Trápilo ma skôr to ako sa prepašujem do Emiliinej izby uprostred noci. Kebyže má izbu dole na prízemí, preliezol by som oknom. Pozeral som sa hore. V nej izbe sa svietilo. Odhadujem, že päť metrov do výšky nevyskočím. V hlave mi ukázalo žiarovku ako vo filme. Niečo ma napadlo.
,,Emily? Spíš?” spýtal som sa jej.
,,Em… už nie.”
,,Je v kúpeľni otvorené okno?”
,,No, asi áno. Ja neviem, zvykneme ponechať okno pootvorené.” mrmlala poloospatá.
,,Super.”
,,Čo ideš robiť? Riley…” viac som nepočul.
Vzdialili sme sa viac ako na desať metrov a spojenie nefungovalo. Pribehol som ku kúpeľňovému oknu a labkou som potlačil pootvorené okno. Bolo malé…
,,Au, au, au,” jajkal som.
,,Do kelu!” mrmlal som si pre seba. Zasekol som sa.
,,Ale no tak. Až taký tučný nie som.” Sťažoval som sa a pozrel som sa na svoje zakliesnené pozadie v ráme okna. Prednými labkami som sa zachytil o stenu a zadná noha bola dnu.
,,Každý deň behám z domu do parku a pani Queenová ma berie na prechádzku, čo si mám kúpiť nejaký bežiaci pás, aby som sa vedel prepchať cez kúpeľňové okienko?”
,,Uf!” zajasal som, keď som sa konečne doteperil ku práčke.
Potichu som precupkal do obývačky a skontroloval som či ma zase niekto nepresunie na záhradu a nebudem tam musieť spať celú noc. Vzduch čistý. Snažil som sa na nič nemyslieť, aby som urobil Emily prekvapenie. Chcel som vyjsť hore schodmi, ale vtom, akoby som narazil do kamenného múru. Spätil som sa a zaliezol som rýchlo za gauč. Pán prešiel okolo. Keby ma zbadal, joj to by bola pohroma. Neviem ako by som im mojím štekotom vysvetlil, že som bol taký tučný, že som sa skoro neprepchal tridsať päť centimetrovým okienkom do studenej kúpeľne. Pán odišiel a rýchlo som prešiel na medziposchodie a tam som sa skryl za kvet. Panička sa podozrivo pozrela na kvet, ktorý je zrazu nejaký tučnejší. Prišla ku mne a skoro ma zbadala. Kým obchádzala kvet, ja som zaliezol za záves. Ešteže je v celom dome tma. Aký som rád, že Mike už spí, kvôli nemu je v celom dome tma. On vraj vôbec nezaspí, keď je v dome čo i len čosi zasvietené. Panička obišla kvet a mne fakt odľahlo. Zhlboka som sa nadýchol a potom som malou dušičkou dúfal, že už ma nik takto nevyľaká. Bolo to napínavé, pretože ešte zopárkrát kým som prišiel do Emiliinej izby som sa musel skryť za kreslo alebo za bonsaj. Potom som pomaly otvoril dvere a videl som ako Emily spí. Bude ťažké zatvoriť dvere – to som sa ešte nenaučil – pretože u pani Queenovej som len zatresol, ale teraz ich musím zatresnúť potichu. Veď to sa ani nedá trieskať potichu. Postavil som sa na zadné a stlačil som nešikovne kľučku.
Tresk! Ups… to bolo trošku nahlas. Pomyslel som si.
,,Čo to bolo?!” zvrieskla Emily – skoro mi roztrhlo mozog, ako si to pomyslela nahlas.
,,Môžeš rozmýšľať potichu?”
,,Neodpovedal si mi na otázku,” dohadovala sa so mnou.
,,Snažil som sa prepašovať ku tebe do izbičky,” zdôraznil som milo.
,,Super. A teraz mám ako vysvetliť… No spomeň čerta.”
Hore schodmi bolo počuť náhliace sa kroky. Mamina. Skryl som sa za dvere a pre istotu som sa skryl pod vlnený fialový župan. Vystrčil som nos a oči. Musel som vidieť, čo sa stane. Dvere sa tvorili a mal som pocit, že má úplne pripučia. Stiahol som hrudník, aby som sa zmestil do dvadsať centimetrovej diery medzi stenou a dverami. Vypúlil som oči, pretože mi dochádzal vzduch. Začalo divadielko, kde vstupenky boli zadarmo. No nie tak celkom. Vzduch sa mi míňal a mal som chuť poriadne nahlas zakňučať. Bolo mi tam fakt tesno.
,,Emily? Stalo sa niečo?” opýtala sa panička.
,,Asi… ja… asi som bola… námesačná.” povedala mamine.
,,A si v poriadku? Dobrú, Emily..” pozdravila a zavrela dvere.
,,Fuuuuu!” vydýchol som za dverami s buchotom.
,,Emily? Čo to bolo?”
Dvere sa znova otvorili.
,,Riley?! Čo tu robíš? Ako si sa dostal dnu? Emily, hovor!” povedala panička nahnevane.
Ale potom, akoby sa hnev vytratil.
,,Prepáč. Bola som ho pustiť dnu. Bolo mi smutno. Riley je pre mňa vážne dôležitý.” povedala smutne Emily.
,,Chápem to, Emily. Riley je zlatý, ale nie príliš vychovaný.”
,,Ó ďakujem, panička,” poďakoval som, aj keď ma nik nepočul.
,,A môže tu zostať? Prepáč, ja som mala dnes zlý deň a Riley si to zlizol.”
Po chvíli sa Emily s maminou objali a už som si pokojne chrápal v novom teplom peliešku. Ráno som sa zobudil pri Emiliiných nohách. Aha už si spomínam… večer mi bola hrozná zima a perina, ktorou mala byť Emily prikrytá sa zdala pekne teplučká. Ja som bol zakuklený ako kukla a Emily sa drkotala od zimy. Zobral som plachtu do zubov a prikryl som aj Emily aj seba. To je pohoda.
,,Dík, Riley,” poďakovala a spala ďalej.
Zazrel som koľko je hodín a okamžite som jej znova stiahol perinu.
,,Emily! Pozri koľko je hodín! Je sedem a už ťa čaká Vivien za pätnásť minút sa máte stretnúť a ísť do školy.”
,,Do kelu! Vivien!”
,,Emily. Čakaj! Ja som ti chcel povedať, čo ma napadlo.”
,,Čo?”
,,Agility tréningy.”
,, Riley, to je super nápad. Je tu neďaleko jedna zabudnutá záhrada. Tam ťa môžem chodiť cvičiť. Ako ťa to napadlo?”
,,Jednoducho to prišlo samo od seba.”
,,Poobede to môžeme ešte prebrať.”
,,Ale teraz ťa čaká ústna odpoveď z dejepisu. Och, nie! Dejepis!”
,,Ja som zabudla!” sťažovala sa ustavične.
Kým sa obliekala dával som jej otázky zo starovekého Egypta a ona mi s nechuťou odpovedala.
Keď pre ňu prišla Vivien vyprevadil som ich na koniec ulice a zbehol som ku mame domov pre hračky a lietajúci tanier pre psa. Kým som sa šmátral v krabici od topánok a hľadal som tenisové loptičky z môjho detstva prišla ma pozrieť Tina. Dnes mala obzvlášť „skvelú” náladu.
,,Čau.”
,,Em… ahoj.”
,,Čo robíš?”
,,Šmátram sa v krabici od topánok, ak nevidíš,” odpovedal som jej a ona na mňa zazerala hnusným pohľadom. Neviem prečo tak hnusne zazerá.
,,Kde je mama?” spýtal som sa a ona len mykla hlavou doľava smerom ku kuchyni. V ústach som mal tri tenisové loptičky a pre lietajúci tanier sa vrátim zajtra. Ja nemám toľko voľného priestoru na držanie maličkostí. S mamou som sa porozprával a navrhla mi, že či by som nezostal pri Emily kým budú na chate vo Walse. Radostne som súhlasil, pretože po prvé neviem, ako by som ja, pes volal cez ten elektrický krám – podľa Emiliinho slovníka: mobil. Veď moje pazúriky na labke sú väčšie ako arašidové orechy. Kebyže mám ťuknúť do obrazovku, tak by som ten ,,mobil” rozbil alebo keby sa to nerozbilo hneď, tak by som po prvých troch ťuknutiach stratil nervy a ten ,,mobil” by som rozhrýzol. Mamina ma vyprevadila a ja som jej zaželal peknú cestu do Walesu.
° ° °
Cestou sa na mňa ľudia pozerali ako do papule zmestím toľko loptičiek. Expres loptičiek som vyložil Mikovi do rúk a on ich pekne uložil do spodného šuplíka v chodbe. Nechcem Mika pasovať za môjho otroka, ale fakt som nechcel, aby mi pán utieral zablatené labky. Je to hrozne otravné. Mikovi som na oplátku dovolil krátku prechádzku. Teda priam som mu to nedovolil. On prišiel s vôdzkou a obojkom a proti mojej vôli mi to navliekol na krk.
,,Au! To bolelo. Daj to na slabšie!” sťažoval som sa, keď mi Mike upevňoval obojok na najsilnejšie. On si pokračoval vo svojej robote a mňa, samozrejme, nepočul. Po prechádzke som išiel v daždi pozrieť Emily do školy. Stal som pri hlavnom vchode pod suchým prístreškom. Prišla a ja som sa jej votrel k nohám.
,,Riley? To si ty?”
,,No nie, Harry Potter,” nesúhlasne som sa zasmial.
,,Aha. Takže predsa Riley. Nik nemá taký prostý, ale zároveň spontánny humor ako ty.”
,,To bolelo!” zasmial som znova a prefíkane som zakňučal. Ale to len na pobavenie. Som rád, keď sa na mne zasmeje a pobaví. Cestou domov sme zastali pri pizzerii.
,,Jupí! Vivien nás pozvala na pizzu!” zvrieskol som.
,,Nás?“ začudovane sa spytovala Emily.
,,Teba,” opravil som sa.
Ja predsa pizzu nemôžem. Maximálne mi dá Emily kuracie mäsko, čo je na vrchu ako ozdoba. Viac nesmiem. Vraj by mi bolo ťažko. Pche… ľudské fámy. Ja si myslím, že kuracie mäso ešte nikoho nezabilo. A mal som pravdu. Ušlo sa mi. Nasledujúci týždeň sme sa išli pozrieť na neďalekú lúčku, kde sme si doniesli prvý materiál na úplne šialenú vec.
,,Riley? Podáš mi kladivo?” spýtala sa Vivien. S Vivien si rozumiem. Teda ja jej rozumiem, ale ona mi myslí – ako všetci ostatní ľudia na svete, že hovorím nejakou vesmírnou havkacou bľabotaninou. Ľudia si myslia, že im vôbec nerozumieme a robíme si čo chceme. Ale to tak absolútne nie je. Ja ľuďom rozumiem a vôbec nehovorím nezrozumiteľnou bľabotaninou. Som rád že, ľuďom rozumiem, keby som im nerozumel, nedostal by som slaninku a keby nebolo slaninky, neviem čo by so mnou bolo. Z pníka zrezaného stromu som uchmatol kladivo a uslinené som ho doniesol Vivien ku klincom. Pribíjala latky o seba a po troch hodinách z toho bola prekážka pre psa. Emily som pomohol s vláčením obrovskej plastovej trubky s rozmermi asi dlhej tri metre a širokej tak, aby som tam zmestil svoje pozadie. Dotlačili sme to do stredu lúky a potom som to nechtiac pustili Vivien na nohu, pretože som zbadal dvojčatá a tých dvoch otravných dospeláckych tínedžerov. Henryho, Kevina, Teresu a Stellu.
,,Čaute decká a pán pes,” pozdravili sa dvojčatá naraz. Teresa a Stella dnes vyzerali úplne rovnako. Ružové džínsy a bielo čierne pásikavé tričko so srdiečkom v strede. Baby zabíjali latky dokopy a chalani ich nosili. Ja som bol šéf celého programu a preto som mal najťažšiu prácu zo všetkých. Ležal som, spal som a po dvoch hodinách mojej náročnej práce som naháňal motýlika.
,,Tak už len postaviť tabuľku pre označovanie: psí tréning.A decká, my ostatní okrem Emily si máme doniesť svoje psy na cvičenie?”
Všetci upreli zrak na Emily a ona kývla hlavou, pretože akurát podávala klince Vivien, ktorá si trepla po prstoch kladivom a hlasno zjajkla.
,,Au, do kelu…” zvrieskla a triasla rukou od bolesti.
,,No asi áno. Mohli by sme začať trénovať svoje psíky a potom by sem mohli chodiť aj ľudia. Keď by sme to tu spoplatnili, keď sa to medzi ľuďmi začne hemžiť, tak by sme peniaze mohli venovať útulku, čo poviete?” spýtala sa Emily a teraz klinčeky podávala Stelle.
,,Riley? Privedieš nám kamošov? Myslím Huga, Bena…” pomyslela si.
Ja som rozmýšľal, čo práve moji psí kamoši robia.
,,Jasnačka. Letím!” povedal som a dvojčatá za mnou obzerali, kde som sa zrazu vybral.
,,Emily, uteká ti pes!…” vykríkol Hugo, ale Emiliinu odpoveď som už nepočul, lebo som bol ďaleko. Dobehol som ku domu a našiel som tam ufúľaných záhradníkov.
,,…tá kosť tak hlboko nebola….”
,,…ale bola, keby nie tak by som na ňu už natrafil. A navyše choď za Tinou, aby nám požičala misku na nájdené veci…”
„…choď si pre ňu sám, pretože Tina nie je doma a Riley sa niekde zašil a nemám ani šajnu, kde teraz je…”
,,Spomínal má niekto?”
,,Čau, kamoško, kde si trčal celé dva dni?”
,,Zašíval som sa s Emily a partičkou nedospelých pubertiakov na neďalekej lúčke.”
,,A môžeme ísť aj my?”
,,Áno, teraz som za vami bežal, aby som vám to navrhol. Hej ty! Ty ilegálny záhradník! Čo mi rozkopávaš záhradu!” vyziapol som so smiechom.
Hugov výraz si uchovám v hlave až do smrti. Vytiahol hlavu zo zeme a jeho výraz bol niečo medzi: psom, ktorý nevidel pletivo a preletel cezeň a niečo ako vystrašená sliepka na farme, ktorá sa práve zľakla mačky.
,,Tak…. no… skrátka, pred rokom a čosi sme sem zakopali spolu kosť z Benovej večere. Chcel som si na nej pochutnať. Ale zabudol som sa na to spýtať teba, keďže je to tvoj pozemok. Hehe…”
,,Ja ti dám také hehe, že až.” vyprskol som sa potom som ho zubami potiahol za obojok z jamy hlbokej cca meter.
,,Idete so mnou? Ak budete mať šťastie, budete mať novú paničku alebo pána.”
Povzbudil som ich a už za mnou cupkali ako vojaci.
,,Stop, stop, stop!”
,,Čo zase?” sťažoval sa Ben a Hugo zdvihol obočie.
,,No asi načo som zastal pri fontáne? Šup, umyte sa! Veď ste celí od blata. No bežte!” súril som ich a poslušne sa presunuli do čistej fontánky. Keď sa otriasli tak sme bežali za Tinou a Hailey. Potrebovali sme ešte jednu fenku alebo haukáča.
,,A čo tak zobrať Scarlett? Tá by s nami šla…” navrhol Hugo a rovno pre ňu zbehol do paneláku o dve ulice ďalej. Jej srsť sa podobala na práve vyfénovanú ovcu. Scarlett som ešte nikdy nevidel. Prisťahovala sa pred troma mesiacmi a stále niekam chodila na prehliadky psov.
,,Ona je pudlík?” spytoval som sa začudovane. Myslel som si, že bude, ja neviem labrador poprípade husky, ale pudlíka by som fakt nečakal.
,,Čaute chlapci. Ako sa darí?”
,,Fajn. Poďte už. Kým tam prídeme, tak už si Emily nájde nového psa.” povedal som a Hugo už letel päť metrov pred nami.
,,Emily. Sme tu,” dúfal som, že ma počuje, lebo sme boli už skoro pri nich.
,,Super, Riley!” pomyslela si a ja som sa hrdo usmial.
,,Tak decká môžeme začať?”
Navrhla, keď sme sa nastúpili do radu. Každý z deciek si vybral nejakého psa alebo fenku. Terese padla do oka Scarlett – a aj sa na seba podobali, aj Teresa dnes mala na hlave akúsi vyfúkanú hrčku, Benovi sa zapáčil Kevin a ich čokoládové vlasy a Benova srsť sa k sebe neuveriteľne hodili. Stella sa k Tine postavila a Tina sa na ňu po psovsky uškrnula. Povahovo sa k sebe úplne hodili. Hailey sa ihneď začala obšmietať okolo Vivien a Vivien si ju automaticky ako malé šteniatko uchmatla na ruky a do jej bledých vlasov sa Hailey schovala a jej srsť úplne zanikla s Vivieninou farbou pramienkov. Hugo a Henry začínali na to isté písmeno, a to už čosi znamená, taktiež si padli do oka. Každý pes a jeho nový majiteľ sa k sebe niečím hodili: Scarlett a Teresa gučkou na hlave, Hugo a Henry začiatočnými písmenami, Vivien a Hailey žiarivo lesklou zlatou farbou, Stella a Tina svojou autoritatívnou povahou a Kevin a Ben taktiež čokoládovou farbou vlasov.
A čo ja s Emily? Ja som sa s ňou ničím nepodobám a aj tak sa k sebe hodíme ako keby sme sa poznali už aj v minulom živote. No a čo, každý sme iný a narodili sme sa, aby sme vynikli a nie aby sme zanikli s davom. Prvá na cvičisko pribehla, samozrejme, Scarlett. Očividne, vždy musí byť prvá. Tréning jej išiel perfektne, počúvala aj bez odmien, pretože si s Teresou tak sadli že pre ňu bola ochotná urobiť čokoľvek. No ale po každom vydarenom skoku sa museli odfotiť na Instagram. Potom nasledoval Ben, Hugo, Hailey a Tina. Ja som išiel posledný. To čo sa mi s Emily stalo som už raz zažil. Bolelo to, ale to až na neskôr…
,,Riley, teraz vyskoč na drevené latky a potom prejdi tunelom,” nariadila mi a ja som s radosťou poslúchol. Myslel som na to aká bude na mňa Emily hrdá, keď to všetko zvládnem a budeme spolu chodiť všade a vtom sa to zomlelo…
Kapitola 18: Odpoveď „neviem” – neznášam
Comments are closed