Nasledujúce ráno som vstávala skôr. Kvôli dvom veciam som si dala budík na štvrť na sedem. Po prvé kvôli kinedrylu a kvôli výletu. Dnes som bola zo školy ospravedlnená, pretože idem s bratom do lesa. Mike sa nevedel dočkať výletu do lesa ako včerajšieho kina. Do lesa sa vyráža o ôsmej. Lekáreň mám kúsok od domu a preto som bola vybavená do minúty. Kým som prišla z domu nebolo počuť nič len môj telefón, ktorý zvonil v hornej izbe. Mala som otvorené okno a tak som určite pobúrila mojím zvonením celú ulicu. Rýchlo som vybehla po schodoch do izby. Ale predtým ma niekto zastavil.
,,Čo sa deje? Veď ešte je …noc,” mrmlal si Mika ešte ospalým tónom.
,,Spi, toto všetko sa ti len sníva. Si superhrdina a tí musia spať až do obeda,” hovorila som mu ako veštica.
Poslúchol a povedal: ,,Dobre, ale keď príde Hulk povedzte mu, aby zavolal mňa Ironmana a ten dá všetko do… poriadku.”
Skoro ani nedopovedal vetu. Zívol si a už aj zatvoril dvere.
Ja som potichu privrela dvere a pustila som si na mobile hudbu. Otvorila som si biológiu a začala som písať úlohu do budúceho štvrtka. Aspoň ju budem mať hotovú. Raz za čas som si pohmkávala a potom som schytila hodinky na nočnom stolíku. Ukazovali sedem hodín dvadsať minút. Mikovi bude za desať minút zvoniť budík. Musím niečo podlé urobiť aj ja. Pohrabala som sa v šuplíku a našla som posledný biely balón. Nafúkla som ho na pokúsila som sa naň nakresliť klauna. Podaril sa mi – celkom. Zaviazala som ho šnúrkou a išla som mu ho zavesiť nad posteľ. Mike si nájde ráno krásne prekvapenie. Schmatla som mu telefón a prestavila som budík o minútu. Rýchlo som sa vyparila z izby von a zavrela som dvere. Oprela som sa, aby som počula jeho výkrik.
,,Aaaa! Fuuúj!” vykríkol.
Otvorila som dvere a nenápadne som sa oprela o rám.
,,Ahoj” Ako sa máš? Ako sa ti páčil môj darček na ráno?” pozdravila som sa vystrašenému Mikovi.
,,Hahaha…” povedal oduto.
,,Tak 1:1.”
Žmurkla som na neho a už som odišla, aby som ho ešte viac nejedovala. Mamina vyšla vystrašená z dverí a tatino zagúľal očami, práve keď vychádzal z kúpeľne. Nezaregistrovala som, kedy sa tam presunul. Mike sa vymódil na výlet a ja tiež. Raňajky mi obzvlášť chutili. Palacinky… mňam…O ôsmej sme sa stretli pred školou aj s Vivien a malou Paige.
,,Ahoj. Dávno sme sa nevideli, ako?” spýtala som sa Paige.
,,Dobre,” povedala hanblivo.
Je tichá, ale aj zábavná. Sme taký tím štyroch absolútne rozdielnych stvorení. Ja som kreatívna, Mike je zábavný, Paige je milá a Vivien športovo naladená. Spolu sme skvelý tím.
,,Nasadať…” vyhlásila pani učiteľka Mika a Paige.
Hodila som si jednu spoľahlivú tabletku kinedrylu a už som podávala lístok pánu šoférovi školského busu. Cotswolds AONB je prírodná rezervácia, kde radi chodíme s rodičmi. Pre Mika je tam veľa priestoru, kde môže robiť blbosti. Bojím sa ako ho zvládnem dnes.
Minule sa ma spýtal: ,,Čo keby som ježkovi zobral hríb z pichliačov?”
Pravdaže. No načo mu je? Však?
Na to som mu odpovedala: ,,Mike ježkovia žerú hmyz, ty trdlo.”
Ani neviem, kde sa mi to v hlave uložilo. Len som si na to spomenula. No nič. Už sa teším na preskúmanie lesa. Cesta bola príliš dlhá. Môj žalúdok kričal, aby sme zastali čo i len na minútu. Potrebovala som sa prejsť aspoň okolo autobusu.
Vivien mi najprv hovorila o ďalšej novej kolekcii v nákupnom centre: ….
,,No a potom som si bola vyskúšať takú čiernu lesklú sukňu. Ale potom si hovorím, že veď mám doma ešte aspoň päť nových z minulej kolekcie a ešte som ich nemala na sebe. Ale potom mi došlo, že kúp si kým ju majú….”
Nevšimla si, že ju nevnímam. Ja som vnímala maximálne každé štvrté slovo. Už som bola na konci svojich síl.
,,Za päť minút vystupujeme,” vyhlásila pani učiteľka.
,,Konečne” “ vykríkla som a všetci sa na mňa pozreli.
,,UPS! Prepáčte!” zahanbene som sa ospravedlnila.
V Cotswolde bolo super. Mike sa najprv sťažoval, že ho už po päťsto metroch, bolia nohy a že chce oddych. Ale z týchto pár ľudí tu nik nepozná Mika tak dobre ako ja. Jemu… Jemu, keď vyhoviem tak chce ešte raz… A ešte raz a ešte aspoň päťkrát. A toto nie je všetko. On sa najprv sťažuje na to, že ho bolia nohy potom ho začne bolieť hlava (čo mňa tiež s toho stáleho sťažovania) a zrazu je z toho celý človek… Koho by z toho stáleho fňukania nebolel celý človek? No on si snáď myslí, že ja vydržím všetko. Ale aj ja som iba človek. Aj ja mám iba jedny nervy. A najlepšie, keď mi zahlási: ,,Čo sa ti stalo? Si unavená?”
Mám sto chutí mu na to odpovedať: ,,No trikrát hádaj, či som unavená!?”
To by som ho asi naozaj urazila. A to by potom žaloval doma. Niežeby som s toho mala nejako zle, ale keď mi on niečo urobí drmem sa s tým vo svojom vnútri sama a nehovorím to celej ulici. Zamýšľala som sa nad takými blbosťami…
V lese bola zábava. Ale to by nebol Mike, keby niečo nevyvedie. Našiel si vysoký platan a na ňom obrovský konár zohnutý asi dva metre od zelenej trávy. Zavesil sa a chvíľu sa to hojdal a čo urobil konár? Praskol. A presne v strede. Mike sa zosypal na zem a začal sa rehotať ako typické dieťa v tínedžerskom veku. Blbosti, sprostosti a mnohé iné vylomeniny – len dúfam, že nie zlomeniny. Ale ďaleko od zlomeniny nohy veru nemal. Ale ten smiech to určite utíšil. Na zemi sa doslovne váľal. On je taký endemit. Jediný svojho druhu, takého človeka, ktorý robí podobné blbosti snáď ešte nikto nepozná. On si ide po svojej rovine vylomenín a hotovo. A ja mám na neho dávať pozor? Som jeho ségra ale no, odtiaľ – potiaľ.
Onedlho za mnou pricupkal. Mike sa správal ako waleský turista, vyznačené turistické chodníky neboli dostatočne viditeľné, aby ich rešpektoval.
,,Emily,” povedal ešte so smiechom, ,,videla si ma? To bolo husté…”
A znova sa len chechtal. Pokrútila som hlavou a rozstrapatila som mu vlasy.
,,No bež už,” hnala som ho za kamarátmi.
Zdrhol a už som ho celú prechádzku nevidela. Ale aspoň sa mi už nesťažoval. Porozprávali sme sa s Vivien na neďalekých kameňoch. Bledulinká obloha bola krásna. Ani mráčika. Vivien sa obzerala po Paige. Na lúke neďaleko pani učiteľky naháňala s kamarátkou a Mikom jedného motýlika. Mal nádherné sfarbenie a jeho maličké krídelká zdobili kadejaké vzory.
,,Och… keby si videla, čo mi včera ráno urobil Mike, tak by si od hrôzy odpadla. On ma oblial fakt studenou vodou. Fuj. Doteraz mám z toho zimomriavky!” zatriaslo so mnou.
,,No a keby si videla, čo mne urobila minule Paige, tak by si sa prepadla od smiechu. Ja som si umývala zuby v kúpeľni a ona stála za sprchovým závesom na našej vani. Ja som ju tam nevidela a kým som išla pre novú zubnú pastu nakreslila na zrkadlo takého Jokerovského smajlíka. Vrátila som sa do kúpeľne a kým som otvárala pastu, všimla som si nápis na zarosenom zrkadle. Celá zubná pasta mi vystrekla na ksicht. Ja som ju od strachu stačila…”
Vivien sa začala chichotať a ja tiež. Predstavila som si Vivien so zubnou pastou na tvári. Určite mala čerstvo umyté vlasy. A viem aká vie byť naštvaná, keď jej niekto pokazí účes. Zubná pasta sa asi dáva z vlasov dole len ťažko…
,,Tak žiaci, už sa pomaly zbaľte!” usmerňoval pedagogický dozor, ktorému som nesmierne vďačná, že tu nie som s týmito deckami sama.
„O polhodinu nás na autobusovej zastávke na konci rezervácie čaká školský autobus. Šup… Ideme!” oznámila šialeným žiakom pobehujúcich tam a späť.
V priebehu poslednej polhodiny som o korene stromov zakopla snáď stokrát. Au, au, au… moje nohy. Domov sme sa vrátili unavení. Všetko sme vyrozprávali rodičom a tí sa dobre pobavili, zároveň však využili výchovný moment na usmernenie Mikovho správania v lese.
Kapitola 9: Oslabenie
Comments are closed