Nasledujúci mesiac ubehol celkom rýchlo. Prezrela som si zopár stránok na internete o tom ako ľudia zvládli laserovú operáciu. Recenzie boli pozitívne. Aj ja som sa za ten mesiac snažila naladiť pozitívne. Jediný kto vedel o mojej operácii bola Vivien a samozrejme moji rodičia. Deň D sa blížil rýchlosťou Eurostaru. Škola bola fajn, pretože som sa pripravovala dôkladne. Jasné, že moju žiačku knižku navštívili aj iné známky ako jednotky, ale fyzika, logika a matika na mňa nikdy moc neboli. Učila som sa, ale do mojej hlavy mi len málo kto mohol napchať vedomosti o rovniciach, či premene joulov. Čudujem sa fyzikárke, že to so mnou ešte nevzdala. Keď máme s Vivien doučko tak nad nami len krúti očami.
,,Ale veď nie je každý dokonalý,” hovorila mi Vivien deň pred operáciou počas doučka.
,,Presne,” pod lavicou som si poklepávala nohou od nervozity.
Vivien to zbadala.
,,Neboj, zvládneš to,” chlácholila ma.
,,Hm… Asi áno.”
Zazvonilo a už sa fyzikárka obzerala, kedy to už vzdáme a konečne pôjdeme.
,,Poďme, poďme… ja mám aj iné starosti ako vás dve slečny. No bežte!” naliehala. Keď som prišla domov naučila som sa na stredu, aby som nemusela zajtra robiť úlohy. Niečo mi pošle Vivien, ale niečo zmáknem aj sama.
Pred spaním mi Vivien napísala: ,,Držím palce. Určite to zvládneš. Verím ti. V.” A milión srdiečok a smajlíkov.
Ďakujem. Odpísala som jej. Chvíľu som si prečítala Harryho Pottera a potom som si ešte chvíľu prehrabovala myšlienky v hlave. No dlho som nevydržala…
° ° °
,,Čas vstávať.” vyhlásila mamina.
Doobeda som len tak leňošila a čakala som na dvanástu. Cesta do Walsu trvala dlho. Dorazili sme okolo tretej, pretože sme natrafili na kolónu. Nemocnica, kde mi budú robiť potrebné vyšetrenia bola na okraji mesta. Vošli sme do bielej budovy, kde mi bolo všetko nepríjemne. Mala som taký čudný neopísateľný pocit. Niečo mi vravelo, aby som sa zvrtla už vo dverách a vrátila sa domov. Nechcela som robiť paniku a mamine pridávať starosti. Mamina vypisovala doklady o vyšetrení na recepcii a ja som si sadla na sivú látkovú sedačku. Poobzerala som si čakáreň. Pohľad mi zastal na dverách s nápisom ambulancia a pod ním meno K. Tereyová. V pozorovaní okolia som pokračovala a zahľadela som sa do okna. Bolo veľmi pekne. Jesenné slnko hrialo celou svojou silou. Na parapete zvonku pristál malý vtáčik. Zvláštne žltý s odleskom hnedej. Keď som si ho poobzerala otvorili sa dvere do ordinácie. Pani doktorka bola útla žienka s dlhým vrkočom a okuliarmi.
,,Ty budeš Emily Hudsonová, však?”
,,Áno. Dobrý deň…” pozdravila som sa slečne Tereyovej.
Bolo asi tak pol piatej, keď sme vybavili všetky papiere a súhlasy. Vonku na začalo stmievať a pribúdali mraky. V závere teplého dňa prišla búrka. Tmavá a sivá. Počasie v Londýne sa rýchlo mení a vonku sa začali objavovať aj blesky. Ľahla som si na mohutné pohodlné sedadlo a čakala som. Mamina ma ešte upokojila a už som dostala injekciu.
Zaspala som.
Po nejakom čase (netuším ako dlho som spala) som cítila bolesť, obrovskú, pálivú.
Neviem ako sa to mohlo stať. Všetko má pálilo a cítila som to ako cez umelý spánok. Chcela som kričať, ale nemohla som. Bola som slabá. Injekcia ma oslabila.
Čo mám robiť? pýtala som sa samej seba. Prestaňte, bolí to. Chcela som kričať. Nepodarilo sa mi vydať ani prosté au.
Strhla som sa.
Konečne som sa zobudila.
Ale niečo bolo inak…
Kapitola 10: Park
Comments are closed