Riley
Keď som odprevadil Emily domov na stretnutie so sesternicou Daphne, chvíľu som posedával pod červenými okenicami. Cestou domov som rozmýšľal ako som jej dokázal ukázať môj pohľad na svet. Neuveriteľné. Potom som to skúšal doma s Hailey, ale dlho neobsedela a stále sa mrvila. Nemal som na ňu nervy a po tridsiatich sekundách som to vzdal.
,,Suchár,” zakričala na mňa keď som už dlhšie nemal strpenie.
,,Hej, hej, som, som.”
Nemal som čas a ani bohvieakú chuť sa rozhádať so sestrou, ktorá sa budí už prvé tri sekundy čo je sama a nemá čo robiť. Musel som premýšľať. Počas toho som zistil, že si vieme čítať myšlienky len na desať metrov. Potom to zhasne ako motor na aute.
,,Ty si motor na aute,” povedal ktosi z vonku.
,,Otvorí mi niekto? Už som aspoň pri dverách?” hlesla.
,,Emily?!” preletel som obývačkou a kuchyňou.
,, Poď dnu!” vyzval som ju, keď stála pri dverách.
,,Nie, Riley. Musím ťa predstaviť našim. Musia vedieť, že idem mať haukáča.”
,,Okay. Pa, mami!” vyštekol som rýchlo a už ma doma nebolo.
Z kríkov som znovu vyhrabal lanko, ktorým som ju viedol z parku domov a štuchol som nosom Emily do chrbta ruky. Uviazala mi to na hnedý obojok a viedol som ju domov.
,,Neboj, Daphne odišla, ona nemá rada psy. Skôr sa ich bojí, kvôli nepríjemnému zážitku z útleho detstva.”
,,Ako niekto nemá rád psy? Veď sme taký pekný a chutnučký…” sťažoval som sa.
,,Neviem presne. Poď, Riley!”
,,Mami, tati, sme doma!” Emily zakričala nahlas a nie v mojich myšlienkach. Keby tak urobila asi by som musel ísť na ušné. Ja to počujem dvadsaťkrát viac ako ľudia.
,,Ako sme?” spýtala sa pani Hudsonová Emily.
,,No my.”
,,Emily na vzťah máš ešte čas.”
,,No ale toto je iný vzťah ako máš na mysli. My sme kamaráti.”
,,To čo má byť? Pes?”
,,Áno. Hneváš sa na mňa?”
,,Nie, Emily! Ale mám podmienku, bude v tvojej izbe. Teda tipujem, že ho chceš mať dnu a nie von!” rázne rozhodovala mamina.
Tatino sa zmohol na otázku: „A odkaľ ho vlastne máš? Nebude ho niekto hľadať?”
,,To fakt dovolíte mi ho? Ďakujeeém!” objala som oboch rodičov.
„A on si našiel mňa!”
Omylom som vyštekol nahlas – trochu viac nahlas.
,,Ahoj, ja som Mike.”
Nazdar chlape, ale nabudúce na mňa nevyskoč a nepripuč ma.
Pani Hudsonová, ktorú som nazval panička a pán Hudson, pán sa mi veľmi zapáčili.
,,Emily, ja ešte musím zájsť domov oznámiť mamine, že bude mať pani Queeová o hladný krk menej,” oznámil som hrdo. „Mamička bude rada, že som sa osamostatnil.”
,,A to si ako predstavuješ len tak zmiznúť?”
,,Ale…”
,,Nechaj ma dohovoriť. Ja sa tu s Tinou a Hailey zbláznim. Ty si vycupkáš nikam do sveta a ja to tu mám všetko zvládať?”
,,Ale…”
,,Ešte som neskončila, Riley! Tvoja mama tu bude sama s nevypočítateľnými pubertiačkami. Nehovorím, že nie som rada, že si si našiel novú paničku, ale ja budem potrebovať pomoc. Tina tresne dvermi a do noci sa neukáže. Hailey, tá je domáci leňoch a keď niečo chce iba zašteká: ,,Už budú tie párky hotové?” alebo ,,Mami? Zvýš teplotu na radiátore, je tu zima ako na Antarktíde, a mami dones mi tie granule z obeda.” Chápeš aké to je hrozné? Stále len obskakujem hladné krky. Aspoň ty si mi pomohol. Si druhý najstarší.”
,,Ale…”
,,Neskáč mi do reči! Vlastne, už hovor, už som povedala, čo som chcela.”
,,Konečne!” zajasal som.
,,Ja viem, že ti to moc nepomôže, keď odídem, ale nechcela by si, aby som bol šťastný? Ja viem, viem. Zostanem teda tu a Emily budem chodiť často pozerať.”
,,A môžeš u nej zopárkrát zostať spať aj na dva dni. Ale musíš mi prísť pomôcť ja už som staršia a už tak nevládzem ako som vládala predtým.”
,,Mám ťa rád.”
,,Aj ja vás mám rada. Emily sa zdala byť slušné dievčatko. Pozdrav ju odo mňa.”
Žmurkol som. Pravdaže som chápal, že ma mamina nechce pustiť ďalej ako je náš domov, ale aj tak vo mne driemala dušička nádeje. Jasné, že beznádejne. Zasmial som sa môjmu optimizmu a naivite o bezstarostnej budúcnosti. Niekto kecá, aké je úžasné byť pes, ale ja si to občas nemyslím. Môj psí inštinkt mi našepkáva, aby som už konečne prestal fantazírovať, ale mozog stále trepe blbosti a rozmýšľa o somarinách typu: čo ak? Je to otravné, ale stále musím zamestnávať svoj mozog aby nemyslel na Emily. Som na ňu nejako naviazaný. Nechápem ako. Ale som rád, že som to ešte nepochopil. To by boli len starosti.
Bolo to prosté: som neobyčajne šialený psisko s veľkým množstvom nadbytočného voľného priestoru v hlave a tak rozmýšľam o blbostiach. A čo sa týka Emily tak o tej ani nerozmýšľam. Ona nemá žiadne chyby… Prevalil som sa nabok. Spal som asi osem hodín. U psa celkom málo. Som zvyknutý vylihovať celý deň a občas pozrieť na ségry či zase nerobia niečo nelegálne. Minule, keď nás pani Queeová zobrala kvôli Haileyinmu nadbytočnému škrabaniu, tak nás vodič nechcel pustiť do autobusu, pretože Hailey sa išla potrhať za holubom. Ja som potom musel vôdzku prehryznúť, aby som mohol toho strašiaka holuba odohnať. A kto dostal výprask kvôli blbému holubovi? No ja. Tak ja sa tam nechcem strápniť svojou netrpezlivou sestrou a ja dostanem po zadku za ochotu. To je teda spravodlivosť. Zase som sa prevrátil na bok, pretože podlaha za noc nejako stvrdla.
,,Au. Au. Au!” jajkal som po každom pohnutí svalu a kĺbu v mojom pokrútenom psom tele.
,,Prestaneš?” riekla Tina.
,,Ale budeš ticho?” ohradil som sa na ospalú a absolútne nervóznu Tinu.
,,Nie, ty Herkules.”
,,Ako to, že vieš o mojej prezývke?” ja im takú šľahnem poza uši tým psiskám. Veď počkaj Cassanova. Ja Tine poviem, takú štipľavú novinu, že poletíš. Povedal som si sám pre seba.
,,No mám svoje zdroje. A už spi! A hlavne ma neotravuj. Vidíš, že niekto otravuje pani Queenovú.”
Jedno oko som hodil na gauč. Pani Queenová si pokojne odfukovala. Prižmúril som oko a aj druhé. Ešte som nevidel, aby niekto spal s okom priotvoreným. Snívalo sa mi o Emily. Sen bol o tom, ako mi povedala jednu jedinú vetu: Sme tu jeden pre druhého.
Kapitola 16: Tajný denník
Comments are closed