Otvorila som dvere a mamina a tatino sedeli za stolom. Očami som hľadala Mika, ale nikde ho nebolo. Mamina si prezerala bielu obálku. Tatino bol nesvoj. Takéhoto som ho dávno nevidela.
,,Emily, poď… sadni si.” povedala mi mamina. Slovo sadni si ledva dohovorila.
,,Ahojte. Deje sa niečo?”
Pravdaže som spoznala obálku, ktorú teraz pre zmenu držal tatino. Vyzula som sa.
,,Emily, bude lepšie, keď sa najprv trochu ohreješ, potom príď,” povedala vážne. Nemala som veľa času a chcela som sa dozvedieť odpoveď v obálke. Rýchlo som vybehla do izby a prezliekla som sa do teplákov a žltej mikiny. Zhlboka som sa nadýchla. Som pripravená na všetko. Zbehla som dolu schodmi.
,,Emily. Prišli výsledky z vyšetrenia,” oznámila mi mamina.
Zaspomínala som si na vyšetrenie pred letnými prázdninami. Bola som na očnom u pána Austina Oggiho. Sťažovala som sa rodičom na zlé videnie. Keď som bývala ešte v Chicagu nosila som okuliare. Ako novorodenec som mala problémy s očami. Ako dvanásť ročná som o okuliaroch ani nechcela počuť. Jednoducho som to neriešila. Mala som poškodenie sietnice na oboch očiach. V škole sa mi smiali a pokým som okuliare mala na očiach výsmech neprestával. Stála pri mne len Vivien. Aj ona mala okuliare, ale nie dioptrické. Tvárila sa, že ich musí nosiť. Poznali sme sa len dva roky a ona si už bola v obchode kupovať okuliare bez dioptrií. Od začiatku som vedela, že je to tá najlepšia osoba a kamarátka. Okuliare mala oproti malej tvári obrovské a tak sa stala stredobodom výsmechu a pozornosti ona. Bola úžasná, keď to pre mňa urobila. Potom nám to už liezlo na nervy a tak sme ich spolu hodili do koša. Okuliare mi nepomohli a tak som to vyhodila z hlavy. Keď som mala šestnásť začala som si to všímať. Najprv som to omieľala len raz za čas. Potom častejšie. Mamine sa to nezdalo a tak ma v máji objednala k očnému. A výsledok vyšetrení sa dozviem teraz, pretože išlo o špeciálne vyšetrenie, ktoré si vyžadovalo dlhý čas na analýzu.
Zamrzla som.
Zakrútila sa mi hlava.
Mamina sa nadýchla: ,,Emily, budeš musieť ísť na operáciu.”
To bola podpásovka. Ako keby mi niekto trafil panvicou po hlave. Nadvihla som obočie. Snažila som sa tváriť vyrovnane. No môj mozog hlasoval za poriadny výkrik, nie za ticho. Ticho ma ubíja. Mamina nepovedal nič. Tatino otvoril ústa, ale tiež nič nepovedal. Preglgol a ja som zdvihla zrak zo zeme.
,,Termín je o mesiac. Nespomínaj nič Mikovi, aby sa zbytočne nevyľakal. Sľúbil som mamine, že sa o tom dozvie tesne pred operáciou,” povedal smutne.
Môj mozog vyhral.
Slzy sa mi hrnuli do kútikov očí a chcela som robiť všetko naraz. Kričať, ziapať, revať, plakať. Všetko naraz. No horšie už byť nemôže.
,,Dobre. Sľubujem. To som na tom… tak zle?” vetu som skoro nepovedala.
Sadla som si na gauč. Utrela som si slzu stekajúcu po líci. Postavila som sa. Pravda. Ja nikdy dlho neobsedím. Mamina ku mne prišla a tuho ma objala, pridal sa i tatino a dali sme jeden z tých rodinných objatí, ktoré nám navzájom dodávajú v ťažkých chvíľach silu.
,,A čo to má byť za operáciu?”
Už som sa trochu upokojila a tak som zo seba dostala aj vetu, ktorá dáva zmysel.
,,Laser,” mamina sa na viac slov nezmohla.
,,Dobre. To sa zvládnuť dá. Nebojte. Všetko dobre dopadne,” snažila som sa zdvihnúť pochmúrnu náladu v miestnosti.
Moje vnútro znova protestovalo. Chcela som sa rozbehnúť a ísť niekam ďaleko sa vyplakať. Ale zmoknúť do dažďa už znova v pláne nemám. To by muselo byť veľmi, veľmi zle.
Uff. To som ale dopadla. Mám sedemnásť a budem mať za sebou už prvú operáciu očí. A to som dúfala, že to ma bude čakať, až keď budem mať osemdesiat.
Skrivila som pery. Očami som preletela k hodinám. Pol ôsmej. Idem sa prezliecť do teplého pyžama.
,, Vadilo by vám, kebyže už idem pomaly hore do svojej izby?”
,,Nie. Jasné, choď už kľudne hore. Ja idem dať zohriať palacinky. Choď prosím ešte k susedom pre Mika. Hrajú sa u Greenovcov.”
,,Dobre, idem,” odpovedala som akosi mechanicky.
Obula som si zase čižmičky a obliekla čiernu bundu. Dala som si červenú čiapku s bielym bodkami a už som odomkla zámok. A takmer som vyšla do dažďa. Ešte dáždnik. Tentokrát ho už nezabudnem. Usmiala som sa do triumfálneho úsmevu ako nepríjemná slečna s levanduľovým pršiplášťom. Vystrela som ho a prešla som cez ulicu. Zazvonila som na zvonček u susedov.
,,Ach joooój! Prišla mi ségra,” počula som Mika z pootvoreného podkrovného okna. Asi tam má izbu John.
,,Ahoj Emily!” pozdravila ma pani Greenová.
Z obývačkového okna sa vykukol Justin. Takže už sú s Mikom v pohode. Aspoň keď príde domov nebudem musieť zase riešiť, čo Mikovi urobil Justin. O problém menej. Teda skôr. Problém vyriešený. Nateraz. O dva dni sa zase pohádajú a bude to tu znova.
,,Dobrý večer pani Greenová. Ako sa máte?” slušne som sa spýtala.
Chvíľu sme sa rozprávali až z dverí vyletel blesk – Mike. Pozdravil sa pani Greenovej a už preletel ulicu. Prirovnanie blesk mu celkom sedelo. Kým som odomkla dvere Mike si niečo hundral podnos. Nevšímala som si to.
,,Halooó. Emily? Zem volá Emily!”
,,Hej hej. Len som rozmýšľa,” odpovedala som kyslo. Nemám rada, keď ma niekto vyruší, keď premýšľam a so vo svojom inom mimogalaktickom myšlienkovom svete.
,,Čo si to chcel? Rozmýšľala som nad úlohou z matiky.”
,,Vlastne, platí zajtra to kino?” opýtal sa s prosbou a zároveň otázkou v očiach.
,,Áno. Jasné!” odvetila som.
Trochu som premýšľala nad výberom filmu a pokračovala som ďalej: ,,A chceš ísť na toho Doktora Strangera?”
Dúfala som, že povie nie a pôjdeme na nejakú lepšiu zábavu ako Marvelovku.
,,Ešte na tom nikto z triedy nebol. Budem prvý!”
Zažmurkala som dvakrát a on sa na mňa nechápavo pozrel.
,,No pod už, “ hnala som ho dovnútra.
Odupkala som si topánky na koberčeku pred dverami, otriasla kvapôčky dažďa z dáždnika a zavrela som dvere. Večeru som mala rýchlu. Len palacinky na sladko a o pol jedenástej som sa pobrala spať. Zhasla som Netflix a aj svetlo v obývačke.
Pred odchodom som zahlásila: ,,Vraciam sa do svojho úsporného režimu. Dobrú…” povedala som lenivo.
A potom som si zívla. Ľahla som si a už som spala. V noci sa mi niečo zdalo. Ale keď to prišlo do 5D už to sen nebol.
,,Fuj. Si normálny? Prečo ma oblievaš? Mike!” hromžila som.
Oblial má pohárom studenej vody. Stavím sa, že ho dal o pol piatej do mrazničky, aby mi mohol „spríjemniť” ráno. Prekrútila som očami. Mike sa uškrnul. A ja som ohrnula perami.
,,Dobré ráno, sestrička!” povedal a pri tom sa úchvatne zabával.
,,A to komu hovoríš, že dobré ráno? Mne? No nie. Mne si dobré ráno neurobil. Zmizni a tie poháre mi už na oči dnes neukazuj!”
Posadila som sa do tureckého sedu. Prezliekla som sa do školy. Kaki nohavice a pásikavý pulóver sú tá správna voľba na dnešný deň. Dnes som sa rozhodla, že si dám školské veci do žltého ruksaku od značky Marc Tanner. Túto značku mám rada. Má všelijaké kožené výrobky. Od peňaženiek po kožené puzdrá na okuliare, peračník i tašky rozličných veľkostí. Mám aj kabelku s mojím menom. Je veľmi pekná a praktická. Všetky veci od tejto značky sú kvalitné a praktické. Aj Vivien sa táto značka osvedčila. Má úžasnú peňaženku. Malú, ale veľmi štýlovú. Tuším si ju objednám aj ja. Najradšej mám kožený zápisník. Už je skoro plný. Píšem si ho skoro rok. A už len zopár strán a nebude kam písať moje zápisky a pocity…
,,Emily, raňajky!”
Zľakla som sa. Ani neviem prečo.
,,Idem,” zahlásila som.
Rozbehla som sa dolu schodmi. Schmatla som müsli z vrchnej poličky a chvíľu som sa pošmátrala v dolnej skrinke.
,,Áno.” zajasala som.
Uchmatla som misku a pomaly som sypala müsli. Mike sa chichotal pri svojom sendviči a ja som sa na neho podozrievavo pozrela. Nadvihla som jedno obočie a on sa začal rehotať ešte viac. Mala som zarazený výraz, ktorý si všimla aj moja mamina. Podozrievavo sa poobzerala po Mikovom výraze. Mike sa zľakol maminho pohľadu a tak uprel zrak na nedojedený sendvič. Zobrala som si lyžičku zo zásuvky a išla som sa posadiť k stolu. Bola som naozaj veľmi hladná. Ale aj smädná. Postavila som sa a vyvalila som oči…
,,A to čo má byť?” vyhlásila som po pootváraní všetkých zásuviek, poličiek, skriniek a všetkých škár čo sú vašej kuchyni.
,,Haló? Čo to má byť?” zopakovala som znovu.
Uprene som sa zahľadela na Mikov zrazu prázdny pohľad. Z prázdneho Mikovho výrazu som vyčítala, že to urobil on.
,,Čo máš na mysli?” odpovedal mi Mike s úškrnom.
,,No, no čo asi mám také na mysli?” spýtala som sa drzo.
,,Mike, do kelu. Kde sú všetky poháre?”
,,Veď si povedala, že ich už nechceš dnes vidieť,” povedal veľmi milo.
Zarazil sa. Videl, že ho idem prepichnúť pohľadom.
,,Ach… Ukáž mi, kde sú?”
,,Nie. Nájdi si ich sama,” usmial sa a náramne si užíval celú túto podľa neho nesmierne vtipnú situáciu.
Na toto nemám čas a ani náladu. Ja si dnešné ráno neznepríjemním. Misku s raňajkami som do seba nahádzala do minúty a potom som sa presunula do izby pre ruksak. Zhrabla som čierne conversy tenisky a čiernu bundu. Mala som si ju dať usušiť. Je ešte vlhká zo včerajšieho dažďa. Ale zvnútra nie. Ešteže to nevidí mamina. Pozdravila som sa rodičom, ale Mikovi som iba kývla. Sťažovať si nebudem, ale do kina ho s radosťou dnes neberiem.
,,Zase prší čo?” ozval sa povedomí hlas.
,,Ahoj. No teba by som tu dnes nečakala. Ako sa máš Vivien?”
„No nazdar!”
Ju som dnes naozaj nečakala. Aspoň mi spríjemní ráno svojím monológom.
,,Dobre. Mám novinu. Barbie to písala ráno na Facebooku. Tipujem, že sa to všetkých bude pýtať ešte raz v škole.”
Nechcela som vedieť, o čom Barbie písala na sociálnej sieti, v škole to dnes budem počuť ešte aspoň päťkrát. Pomaly sme brzdili na parkovisku. Vystúpili sme z auta. Pred nami sa zoskupila desaťčlenná skupinka. V strede stála Barbie a jej SBS- kárky. Skupinka sa rozplynula a trojka sa priblížila k nám.
,,Čo chcú?” šepla som Vivien do ucha.
,,Uvidíš. Ráno som to nevidela celé. Len názov. Ale ten bol napísaný len krátko: #Birthday. Asi niekto oslavuje,” informovala ma.
Barbiny boli od nás iba dva metre. Zastali.
,,Čaute. Chcete ísť na našu párty?” spýtala sa tónom veľmi kyslého citróna.
Ja som nevedela, čo povedať a tak zo mňa nič nevyšlo. Vivien mala očividne nepripravenú vetu. Ale vyšla jej. A to veľmi.
,,Nie. Celý večer si budeme čistiť zuby,” odvetila sladko.
Stiahla ma za ruku a ja som sa začala smiať. Ťahala ma až na biológiu k Orchidei.
,,Tak, to bolo dobré! Skoro som sa prepadla od smiechu.”
Začali sme sa rehotať ako Mike pri raňajkách. Už chápem ako sa tak často môže rehotať. Keď je niečo smiešne, kto by sa nezasmial. Smiali sme sa na tom ešte dlho. Doobedie prešlo rýchlo. Zopárkrát som odpovedala na otázky. Napísala som zopár testov, čosi som si prejedla a už bolo poobedie.
° ° °
Mike ma čakal pred školou ako čakajú rodičia na prváka. Aj som sa tak cítila. Už len stačilo také to: ,,Ahoj. Ako bolo? Čo spolužiaci? Aký boli?” Len také vety pre prváka. Maznavé.
Nastúpili sme do červeného autobusu a pokým sme cestovali Mike sa mi zdôveril, kde ukryl poháre: ,,… Nájdeš ich v mojej izbe na písacom stole…. Poď už vystupujeme!”
Už ma zdrapil za ruku a letel so mnou dolu schodmi dvojposchodového autobusu. Pozdravila som sa šoférovi a už sme stáli pred kinom.
,,Takže. Dám si XXL popcorn, colu, chipsy a balíček cukríkov…” povedal pani za pultom.
,,Stačí popcorn. Malý!” Mike ohrnul pery.
Pani mi ho podala a išli sme do kinosály. Usadili sme sa do čierno-zelených sedačiek v predposlednom rade od vrchu – perfektný výhľad. Mike sa počas filmu občas mrvil a smial. Bolo mi nepríjemne, keď sa na nás ľudia pozerali ako na deti z cirkusu. Už som dlhšie nevydržala: ,,Nemrv sa! Neobzeraj sa! A hlavne prestaň sa tak rehotať! Všetci si ťa všímajú!” pohrozila som mu šepotom.
,,Takže mám byť ticho?”
,,Presne,” povedala som víťazným tónom.
,,A dýchať môžem?”
,,Áno!”
No a teraz sa neobzerali na neho, ale na mňa. Pani pri mne bola nervózna z nášho šepotu. Mike sa iba smial. Ja som sa len trápne usadila do pohodlnej sedačky a pozerala som… nie trpela som film. Po skončení sa všetci z kina rozutekali domov, ale Mike len spokojne sedel. Takmer všetci odišli, ale pár nadšencov ostalo.
,,Načo sedíme pri titulkoch?” spýtala som sa.
,,Čakám na ukážku ďalšieho filmu z Marvelu,” oznámil mi.
Zostala som zaskočená. Toto som v kine teda nezažila. Čakali sme a aj sme sa dočkali. Scénka bola na konci filmu asi len minútu. Viac neukázali. Naspäť domov sme sa viezli autobusom. Zastavil nám, kde sme potrebovali. Musela som ísť ešte s Mikom do obchodu. Zobrali sme zopár drobností a potom sme už išli konečne domov. Z celého dňa som bola poriadne unavená.
Prišli sme a spoločne s rodičmi sme sa navečerali. Mike rodičom porozprával ako super bolo v kine. V podstate celá večera bola rekapituláciu filmu. V závere večere prišiel rad aj na mňa a niekoľko zážitkov zo školy. Mike ma milo prekvapil, lebo na konci večere mi poďakoval za skvelý zážitok. Mne až taký skvelý nepripadal, ale v konečnom dôsledku som rada, že sa filmové popoludnie vydarilo. Dnes som moc príprave do školy neublížila a onedlho som sa presunula do postele, tam som zaspala unavená z celého dňa.
Kapitola 8: Waleský turista
Comments are closed